Nevesta Soňa: „Nikto okrem kapely a zboru nevedel, že si budeme počas obradu sami spievať“

Reálne svadby

1. mar 2016

Aké je to, keď si beriete hudobníka, nám prezradí Soňa. V rozhovore sa k slovu dostal aj manžel, a čo na svoju polovičku prezradil, nuž, prečítajte si!

Ako by si nám predstavila svojho manžela? Povedať, že môj manžel je ten najúžasnejší chlap na svete, je asi klišé, ale on ním naozaj je. Samozrejme, pre každú jednu z nás je ten jej partner tým najlepším, veď preto sme s nimi. Takže môj manžel sa volá Braník, ale volám ho Brančo. Je to môj smejo, ale hlavne ako by on povedal, „poruška“. Obaja sme veľkí blázni, stále sa smejeme a robíme ksichty. Je to môj PÁN hudobník. Vie hrať na veľa nástrojov a ja milujem keď si doma len tak z ničoho nič sadne za klavír a začne hrať. Tie pocity a zimomriavky sú neopísateľné. Je aj veľký detailista. Každý, kto ho pozná, vedel, že naša svadobná omša bude do detailov premyslená a naplánovaná. Veď kto by si dovolil ešte aj kňaza počas omše dirigovať? Našťastie, kňaz je náš kamarát, nakoľko manžel okrem iného hrá aj na organ, takže vedel, do čoho ide. 😀

A ako by predstavil tvoj manžel teba? Moja manželka sa volá Sonička. Ale ja ju volám Sonča – monča. Ako sa vraví, je to žena do voza i do koča. Neraz je doma navarené výborne jedlo, ktoré "vygúgli" a o chvíľku je na stole. Mali by ste okoštovať jej syrovú polievku! Lepšia nie je! Skoro všetky veci robíme spolu, lebo vo dvojici to ide lepšie a rýchlejšie. Potom ostane vždy viac času na šteklenie a robenie si zle – v tom dobrom slova zmysle. Úplne skvelé je, keď spolu pozeráme film alebo keď v jej objatí zaspím. Je to neopísateľný pocit s tou najúžasnejšou osobou, ktorá mi 6. 6. 2015 pri oltári povedala "ÁNO". Ďakujem za to, že ju mám, a že pri mne stojí v dobrom aj v zlom.

Ako ste sa spoznali, aké boli vaše začiatky a ako prišlo k otázke: vezmeš si ma? Manžel ma prvýkrát videl na mojej stužkovej, na ktorú prišiel pozrieť svojho bratranca. Ako tvrdí, padla som mu tam do oka. Ja som si ho tam však nevšímala, lebo som mala na starosti celú stužkovú a pre mňa bol úplne cudzí. O niekoľko mesiacov neskôr som išla do kina s jeho bratrancom (mojím spolužiakom). Asi hodinu predtým, ako mal začať film, mi zavolal, že či môže niekoho so sebou zobrať. Mne to samozrejme nevadilo, a tak sme sa pred kinom zoznámili s mojím dnes už manželom. Potom sme si začali písať na facebooku, začali sme chodiť spolu von a viac sa spoznávať. Raz ma pozval na skúšku jeho kapely, na ktorú som samozrejme rada prišla, pretože sa mi veľmi páčil a tam sme sa aj dali dokopy. Potom to už išlo rýchlo. Boli sme spolu takmer každý deň a o 8 mesiacov ma na našej prvej dovolenke v Grécku požiadal o ruku. Išli sme sa fotiť ráno o 5:00 pri východe slnka. Ja som nastavovala foťák na statív, a keď som sa otočila, manžel kľačal predo mnou s prsteňom a požiadal ma o ruku. A ja som samozrejme s veľkou radosťou a slzami v očiach povedala ÁNO.

Aké boli prípravy na svadbu od zásnub? Mala si aj nejaké predsvadobné stresy? Svadbu sme mali až o 3 roky od zásnub, najprv som chcela skončiť školu. Na prípravy sme mali teda čas, všetko sme začali riešiť postupne. Fotografa a kameramanov sme mali rezervovaných 2,5 roka pred svadbou. Niekto si povie, že je to veľmi skoro, ale profesionálov treba rezervovať skôr a ja svoju voľbu doteraz neľutujem. Svadbu sme teda postupne plánovali a problémy neboli takmer s ničím. Najviac nám dalo zabrať plánovanie omše. Výber pesničiek a tvorba svadobných spevníkov bola nekonečná. Stále sme niečo menili, ale stálo to za to. No a o tom, že skĺbiť dokopy manželovu kapelu a ľudí z dvoch speváckych zborov bolo umenie, ani nevravím. Ale výsledok bol famózny.

Aká bola vaša predstava o svadbe? A čím sa odlišovali predstavy od skutočnosti? Naša predstava o svadbe bola takmer na 100% premietnutá do reality svadobného dňa. Takmer všetko, čo sme mali naplánované, nám vyšlo. Bol to ten najkrajší deň v mojom živote. Veľmi som sa bála, že budem celý deň plakať, pretože mňa dojme takmer všetko. Celý deň som sa ale len usmievala, nemala som takmer žiaden stres, dokonca aj svadobnú omšu som si celú užila. Spievala som si so zborom všetky pesničky a tešila sa z toho, že už sme manželia.

Čo si na svadbu riešila ty a čo manžel? Bolo aj niečo, na čom ste sa nevedeli dohodnúť? Svadbu sme riešili celú spoločne. Ja som mala na starosti všetky tie veci ohľadom výzdoby kostola a miestnosti, kde sme mali hostinu. Manžel zase zabezpečoval všetko ohľadom omše, čiže kapelu, zbory, svetelnú výzdobu a také veci, do ktorých sa ja veľmi nevyznám. Ale samozrejme všetko sme spolu konzultovali, a taktiež aj všetkých dodávateľov sme vyberali spoločne. Jediné, čo som riešila sama, boli svadobné šaty. O tých manžel vôbec nevedel do poslednej chvíle.

Kapela v kostole, to sa často nevidí… Malo to nejaký zvláštny význam? A čo vaše dueto? Keďže sme obaja tak trošku hudobne založení, teda ja trošku a manžel veľmi, tak sme od samého začiatku vedeli, že chceme mať na svadobnej omši zbor. Nakoľko manžel má kapelu, chceli sme aj ich zapojiť do tohto nášho plánu. Síce hrávajú úplne iný štýl, bez váhania súhlasili a boli radi, že môžu náš veľký deň stráviť s nami aj takto. Veľmi sme chceli, aby si Brančo išiel zahrať prvú pesničku s kapelou na svojich bicích, ale potom sme zistili, že to bude veľmi náročné, pretože bubeníka sme tam trochu zabarikádovali. Na jednom malom mieste bolo totiž príliš veľa hudobníkov, takže by sa tam manžel ani nedostal.

A čo náš duet? To bolo veľmi ťažké. Nikto okrem kapely a zboru nevedel, že si budeme na svadbe sami spievať. Vybrali sme si pesničku „Kto si, kto som“ od skupiny Janais. Je to nádherný duet, ale je aj náročný, čo sa týka hlasov, hlavne v časti, keď sme spievali naraz, ale každý niečo iné. Ja som sa veľmi bála, že to nezvládnem, lebo sme to ani veľmi neskúšali, ale nakoniec sme to obaja dali a bolo to nádherné. Celý čas som si vravela, že sa nesmiem pozrieť na rodičov, lebo prestanem spievať, ale nedalo mi to, a keď som videla, ako od radosti plačú, dodalo mi to ešte viac energie a odhodlania, že to musíme zaspievať dobre.

Aká bola hostina? Čo sa tam hosťom najviac páčilo? Hostina bola taktiež podľa našich predstáv. Na začiatku mala manželova sesternica nádherný príhovor, ktorý ma skoro rozplakal. Ďakujeme jej, že sa s nami podelila o také krásne slová. Vybrali sme si mladého a moderného starejšieho, ktorý nám vymyslel rôzne súťaže počas hostiny, takže aj o zábavu bolo medzi tanečnými kolami postarané. Zabávali sa aj mladí, ale aj starší, čo nás veľmi potešilo a hlavne to, že nikto nemal problém sa zapojiť do ktorejkoľvek súťaže. Mali sme pre našich svadobných hostí pripravené aj video s fotkami od nášho narodenia až po súčasnosť. Bolo krásne sledovať, ako si niektorí zaspomínali aj na tých, ktorí tam s nami nemohli byť, ale tiež, ako sa zasmiali na úsmevných situáciách, ktoré sme spolu zažili.

Dôležitý moment je určite prvý svadobný tanec. Aká hudba vám hrala? Prvý svadobný tanec bol pre nás oboch asi najväčšia nočná mora. Chodili sme na súkromné hodiny tanca, kde nám naša lektorka Linda vymyslela celú choreografiu. Mali sme to krásne nacvičené. Vybrali sme si skladbu „Knee deep in my heart“ – Shane Filan. V svadobný deň sme však museli trošku improvizovať, pretože ja som mala veľké a dlhé svadobné šaty, ktoré nám trošku sťažovali choreografiu. Tým, že mali veľmi veľa vrstiev tylu, by ma manžel nezodvihol na plece a museli sme teda za pochodu upraviť aj našu záverečnú zdvíhačku. Naši hostia o tom ale samozrejme nevedeli, a tak všetko dopadlo na jednotku a my sme sa tvárili, že tak ako to videli, tak to aj malo byť.

Akú vec hodnotíš ako najlepšiu na vašej svadbe? Najlepšia, alebo najkrajšia bola naša svadobná omša. Na začiatku sme mali špeciálne pripravený príchod. Manžel kráčal s maminou do kostola na skladbu skupiny Nightwish – Imaginaerum, ktorá bola skrátená a bol na ňu naviazaný svadobný pochod, na ktorý som išla ja s ocinom. Pán farár mal pre nás pripravenú naozaj nádhernú kázeň, ktorú všetci vychválili. Potom prišli na rad sľuby. Tento moment je pre mňa najkrajší. Tá úprimnosť a láska, ktorá nám vyžarovala z očí, keď sme si navzájom rozprávali sľuby vernosti, hovorila sama za seba. Po sľuboch sme si prečítali prosby, doniesli obetné dary a odspievali už spomínaný duet. Celkovú atmosféru omše dotvárali osvetľovači, ktorý robili krásnu svetelnú šou počas celej omše. Ako vravím, celá omša bola pre mňa to najkrajšie z našej svadby. A samozrejme po východe z kostola nesmel chýbať výkrik na celú dedinu: „Som vydatáááááá!“ 😀

Podľa fotiek hodnotím, že ste si svadobnú náladu predĺžili až do pondelka a vybrali sa na fotenie do Budapešti. Prečo práve tam? Koho to bol nápad a aké to bolo? Áno svadobné fotenie sme mali naplánované na pondelok. Mohla som si tak ešte na chvíľu predĺžiť ten pocit byť nevestou a mali sme tak aj viac času na fotenie. Budapešť bola taký spoločný nápad s fotografom, pretože sme tam chceli ísť fotiť predsvadobné fotky, ktoré boli nakoniec fotené vo Viedni, v Pratri. Fotenie bolo úplne uvoľnené, veľa sme sa s fotografmi nasmiali, pretože sú to naozaj skvelí ľudia. Ľudia v Budapešti si nás fotili, tlieskali nám, gratulovali nám a bolo to také naozaj až priam rozprávkové. Veľmi sme si to užili a máme z toho dňa veľa zábavných historiek. Veď predsa nevestu v nákupnom centre v KFC nevidíte každý deň. Ale hlad je hlad. 🙂 Bol to síce náročný deň, ešte o polnoci sme fotili, ale stálo to za to. Neľutujeme ani výber fotografov, ani výber miesta.

A na záver: ktorý moment na vašej svadbe bol taký, keď si si povedala, že celá tá námaha naozaj stála za to? Také momenty boli dva. Prvý nastal pomerne rýchlo a to, keď som si po gratuláciách po omši sadla do auta a vtedy som sa rozplakala. Boli to samozrejme slzy šťastia. Omša bola neopísateľne krásna a hlavne ma potešilo, koľko ľudí nás prišlo podporiť. Taký plný kostol ešte nikdy nebol, a keď nám pri gratulácii hovorili, že na takej svadbe ešte neboli a bol to pre nich zážitok, tak vtedy som si povedala, že to stálo za to.

A druhý moment nastal, keď nám na ďalší deň ľudia volali, že na takej „zlej“ svadbe ešte neboli, pretože majú takú svalovicu z toho, ako sa super zabavili, že nemôžu vstať ani z postele..