Nevesta Lucka: „Najviac nám v pamäti utkvel okamih plný emócií, keď sme si pozreli prvýkrát do očí.“

Reálne svadby

31. jan 2017
Alžbeta Martišková
Ľuboš Ďurica

Dnešný rozhovor bude s nevestou Luckou, ktorá nám porozprávala, ako im nevyšli zásnuby v Ríme, ani v Paríži, ako si svadobné šaty skúšala so sadrou na nohe, že najnáročnejšie sa jej vyberal vizážista a že svadba určite stojí za všetky obety! Príjemné čítanie prajeme!

Kto sú, čomu sa venujú a čo spája Lucku a Miška? Obaja pochádzame z rovnakej dedinky na strednom Slovensku. Ja už 3 roky študujem a pracujem v Bratislave, kam za mnou prišiel aj Miško, dokonca obaja pracujeme v rovnakej oblasti. Vo voľnom čase sa obaja radi venujeme športu, či už aktívne – korčuľovanie, behanie, turistika alebo pasívne – hokej, futbal, NFL, lyžovanie, tenis. Okrem toho radi cestujeme a trávime čas s rodinou a priateľmi.

Kedy a ako prebehli zásnuby? Boli nečakané? Keďže sme boli v čase zásnub spolu viac ako 6 rokov, každý z okolia čakal, kedy to príde. Sem-tam padlo nejaké slovo o svadbe, nikdy však nič konkrétne. Vedeli sme, že svadbu raz určite chceme, no nikam sme sa neponáhľali. Keďže sme v danom roku neboli na dovolenke, chceli sme ísť aspoň na poznávací zájazd a vybrali sme si Rím. Nanešťastie po nejakom čase skrachovala cestovná kancelária, v ktorej sme mali zájazd rezervovaný. Rýchlo sme teda hľadali inú alternatívu, a tak sa nám podarilo, dá sa povedať, na poslednú chvíľu vybaviť cestu do Paríža. Aby to predsa len nebolo také jednoduché, po polnoci nás na hraniciach Francúzska zastavili vojaci, že sa v Paríži stal teroristický útok. Po hodinovom čakaní sme sa otočili a so slzami v očiach čakali na cestu späť.

Na druhý deň sme sa vrátili do Bratislavy, bol škaredý, upršaný deň – 15.11.2015 a ja som bola smutná a veľmi sklamaná z toho, ako dopadol náš "výlet". Miško to však nevzdával a od rána bol veľmi pozorný, išli sme do kostola, potom na prechádzku po Starom meste, zašli sme na super obed, kde sme si dali vínko a nakoniec sme zhodnotili, že môžeme byť vďační Bohu za to, že sme vtedy už neboli v Paríži. Cestou späť sme sa zastavili pod Michalskou bránou, kde Miško vybral krabičku a kľakol si. Ja som bola taká prekvapená, že som ihneď povedala: ,,Nie, nie, nie!" Nakoniec sa ma teda Miško spýtal s vážnou tvárou, či teda áno alebo nie, a odpoveď bola samozrejme áno. Takto sme začali plánovať našu rozprávku.

Čo boli tvoje prvé kroky pri plánovaní svadby a čo bolo pre vás najnáročnejšie vybrať alebo vybaviť? Našim prvým krokom bol výber fotografa. Aj vďaka stránke mojasvadba.sk som mala veľmi dobrý prehľad o fotografoch a ich práci. Vybrali sme asi 5 fotografov a každého kontaktovali. Vyhral Ľuboš Ďurica, ktorý na nás zapôsobil svojou tvorbou, ako i celkovým prístupom. Teraz musím konštatovať, že lepšie sme si asi ani vybrať nemohli.

Najnáročnejší bol výber svadobných šiat a vizážistu. Každý salón ponúka množstvo modelov a je veľmi ťažké vybrať si šaty niekoľko mesiacov dopredu bez toho, aby neskôr vznikli maličké pochybnosti, či "sú to tie pravé".

Hľadaniu vizážistu som venovala asi 2 mesiace, na moje prekvapenie boli mnohí vybookovaní. Určite som chcela profesionála, ktorý príde k nám domov a urobí zo mňa princeznú, a tak sa aj stalo – Boris Bordács je skutočný kúzelník.

Akú svadbu ste si predstavovali? Svadbu sme si predstavovali ako najkrajší deň, ktorým sa začne nová kapitola nášho života. Deň, keď pred Bohom spojíme naše životy v jeden. Preto sme sa snažili, aby všetci, ktorí budú s nami oslavovať tento deň, boli spokojní.

Svadba mala byť tradičná slovenská. Mala to byť veľká párty pre všetky vekové kategórie, preto sme hľadali DJ-a, ktorý dokáže zaujať všetkých, bude moderátorom i zabávačom. Ďalšou prioritou bolo dobré jedlo. Všetci hostia pochádzajú z nášho okolia, kde nie sú extra možnosti výberu priestoru. Nakoniec však boli všetci spokojní.

Keďže som vraj až priveľká detailistka, chcela som mať všetko naplánované na 100%, preto sme nič nenechali na náhodu a dá sa povedať, všetko sme naplánovali.

Ktoré tradície boli súčasťou vašej svadby? Pochádzame z Považia a v tejto oblasti sa dodržiavajú tradície, ktoré v iných oblastiach už nie. Napríklad pri odchode nevesty z domu nás zastavil dobrovoľný hasičský zbor našej obce a Miško si ma musel vykúpiť a ukázať, že vie aj drevo píliť.

Ďalej sme mali klasické odpytovanie od rodičov, rozbíjanie tanierov, prenesenie nevesty ku stolu, jedenie polievky z jedného taniera a tradičné polnočné čepčenie.

Aké šaty si si na sebe predstavovala a aké nakoniec vyhrali? Na svadobné šaty som mala už dopredu stanovené 3 požiadavky – mali byť s čipkou, so srdiečkovým výstrihom a hlavne biele. Nechcela som príliš široké šaty, aby mi v nich nebolo teplo a dalo sa v nich tancovať. Skúšanie šiat mi však znepríjemnil úraz, po ktorom som skončila so zlomenou nohou 7 mesiacov pred svadbou. Šaty sa teda skúšali so sadrou na nohe, pričom sme si aj tak s družičkami užili veľa zábavy.

Vyhrali šaty, ktoré spĺňali moje požiadavky, avšak boli trochu odlišné od mojich predstáv a to tým, že boli užšieho strihu, no cítila som sa v nich výnimočne a pri nich nastal ten povestný "wow efekt".

Aké ohlasy ste dostávali po svadbe? S čím boli hostia najviac spokojní a čo sa im na svadbe páčilo? Ešte dnes, takmer 5 mesiacov od svadby, mnohí hostia hovoria o svadbe, ako bolo skvele, ako sa zabávali… Takisto si pýtajú kontakty na svadobné zákusky, o ktorých hovorili, že lepšie nejedli. Spomínajú na DJ-a, ktorý urobil skvelú karaoke show, ako aj rôzne tanečné hry a choreografie. Pýtajú si informácie o fotografovi, kameramanovi a, samozrejme, veľmi nás potešili chvály nášho sladkého kútika, ktorý sme si pripravili sami.

Čo najlepšie na vašej svadbe hodnotíte vy dvaja? A čo sa vám zo svadobného dňa tak vrylo do pamäte, že na to asi nikdy nezabudnete? Pre nás to bol najkrajší deň, ktorým sa začalo niečo nové, niečo krásne. Mám pocit, že každým dňom naša láska rastie a je silnejšia. Bol to skvelý deň, hoci nie všetko vyšlo ako sme chceli, ale dôležité je to, že sme našu lásku oslávili s ľuďmi, ktorí nás majú radi.

Najviac nám v pamäti utkveli okamihy ako náš "first look", keď ma Miško čakal a ja som sa potichučky k nemu blížila, srdce mi išlo vyskočiť z hrude a tie emócie, keď sme si prvýkrát pozreli do očí. Alebo keď ma tatino viedol k oltáru, všetci pozerali na nás a ja som hľadela do očí môjho takmer manžela. Bolo v nich toľko lásky… A nakoniec náš prvý manželský tanec, keď sme si šepkali, že sa budeme ľúbiť, aj keď už nebudeme mladí a krásni.