Ráno sa zdalo byť ako každé iné aj keď žiadne ráno nieje ako každé a nie každé ráno je iné. Tak trochu nevyspaný a tak trochu aj s očakávaním, že čo sa bude diať sme sa vymotali sz postele. Lejka mala svoj plán a Ja zasa ten svoj. Ona: kaderníčk…
Ráno sa zdalo byť ako každé iné aj keď žiadne ráno nieje ako každé a nie každé ráno je iné. Tak trochu nevyspaný a tak trochu aj s očakávaním, že čo sa bude diať sme sa vymotali sz postele. Lejka mala svoj plán a Ja zasa ten svoj. Ona: kaderníčka, makeup, neaké to obliekanie a tak... Ja: Naleštit auto, ozdobiť ho, vyzdvihnúť kyticu, obliecť sa a ísť po nevestu .... Spoločné bolo iba fotenie...a potom už každý den čo sme spolu. Predprípravy tež stáli za to...od chystania zákuskov až pochvíľu ked ma poštípala včela do oka. Áno dobre čítate presne do oka, na niektorích fotkách to je aj vydieť. Príbeh Vám rozpoviem len tak v krátkosti a budem sa snažiť ho moc nedramatizovať. Deň pred svadbou sme znášali zákusky do reštaurácie kde sa malo všetko konať a ja pri vstupe do reštiky so zákuskami v ruke som dostal ranu do oka od tej malej včielky maji. Ani neviem ako, ale hned sme zalarmovali záchranku, dostal som zopár injekcií, neakú masť a takto vybavený som sa vybral domov. Tam ma čakala nič netušiaca Lejka. Hned ako ma zbadala vo dverách, bez slov spustila vodopád sĺz. Pár minút som venoval vysvetleniu ako ma nikto nezbil a ko to má na svedomí tá malá bezbranná beštia. Aj takto môže vyzerať príprava na svadobný deň. Ani neviem ako a zrazu sme tam stáli a každý mal povedať to slovo čo nás navždy spojí. Pohľadom späť si uvedomujem že ani jeden z nás si na to slovo tesne pred tým určite nevedel ani len spomenúť a ani nebolo treba....po tom všetkom čo sme spolu zažili a po tých všetkých prípravách na sobáš nám to zrazu prišlo samozrejmé a to až na toľko, že sme si zabudli dať svoj prvý manželský bozk. Potom sa knám nahrnul zástup ľudí potriasali nám rukami a vraveli nám len samé dobré veci. Oslava bola akoby česi povedali báječná....jedla čo hrdlo ráči, pitia až až a tancovalo sa až do skorého rána...presnejšie do siedmej. Dnes je tomu už hádam aj dva roky, ale aj tak mám stále pocit , že to bol ten najkrajší deň Nášho života. S pozdravom Lejka a Stanko