Môj svadobný rok

Neverím. Jednoducho neverím ako rýchlo ušiel môj ,,svadobný" rok. Koľko šťastia a radosti, ale aj smútku, bolesti sme si za tento rok užili...

V januári som si dala šiť šaty, obzerala účesy, drahý pánske obleky, oznámenia...bolo toho veľa, no zvládli sme to. 

Február ušiel tak rýchlo, že si z neho skoro nič nepamätám, vyberala som si účes, premýšľala nad výzdobou, kedže papierovačky sme zmákli ešte minulý rok a stresovala som pre svadobné topánky (zvláštne, že teraz mi to príde ako nepodstatná vec, ktorá vtedy znamenala pre mna svet).

V marci to už vyzeralo, že žiadna svadba nebude, pretože na naše minivýročie manžel zabudol a ...štekali sme po sebe ako dva psy, týžden sme si nevedeli prísť na meno, až sa nás okolie začalo vypytovať, čo bude so svadbou (neznášam, ked sa do nás niekto mieša). Až posledného marcového dna prišiel drahý s kyticou a zaprisahal sa, že tá svadba bude, aj keby mali torty z neba padať.

Ked už o tých tortách, tak celý apríl sme neriešili nič iné, len zákusky, tortu, cukrovinky...nakoniec sme polovicu z toho zabudli doma a druhú polovicu sme od nervozity zjedli ešte pred svadbou, takže mesiac pred svadbou musela tortu a zákusky zajednávať švagriná (vdaka ti, milá švagrinka). Aby toho nebolo málo, zamestnávala ma škola, drahého práca a bolo toho na nás čoraz viac. (Veľká vdaka chytrejším ľudom, ktorí nám pomohli-svadobným mamám a otcom, družičkám, svedkyni, svedkovi, družbovi a všetkým ostatným kamošom, na ktorých vždy bolo spoľahnutie)!

V máji už sme to chceli vzdať, celú svadbu zrušiť, nikomu nič nepovedať, iba tak odísť a vziať sa niekde pri mory o dvach svedkoch, bez výzdoby, hostí, zákuskov...

V júni som sa myšlienky na svadbu na pláži vzada a vrátila sa do reality. Môj svadobný plánovač bol skoro plný a ja som mala stále pocit, že nemáme všetko. Zrazu akoby uťal, nič sa nedarilo: manželov oblek nestíhali ušiť, nemala som topánky, závoj, ani som netušila čo s výzdobou, vyrábali sme si sami pierka, to nám zaberalo veľa času (kedže nevesta má tvrdú hlavu a ked si povie, že kyticu si bude robiť sama, tak tri noci nespala,aby to stihla), účes nedržal, šaty boli veľké...nechýbalo veľa, aby som neskončila na psychiatrií, alebo minimálne na práškoch. (Opäť vdaka chytrím ľudom).

Posledného júnového dna som s hrôzou v očiach obrátila stránku v plánovači. Čo nasledovalo? Júl! Milovaný júl 2014! A ...naša svadba! 

Po tretej svadobnej nočnej more a dnoch ked som ani oka nezažmúrila, kým som dala dokopy čo ešte nemáme, si drahý týžden pred svadbou zmyslel, že potrebujeme oddych. Vzal ma na chatu a dal si záležať, aby som svadobný plánovač nechala doma. Zveril ho mojej družičke a svedkyni, s tým, že im dôveruje a prosí ich aby sa o všetko ostatné postarali. Myslíte, že som chcela ísť? Ani omylom! Kričala som, že ja nikam nejdem, že ja chcem mať peknú svadbu podľa mojich predstáv. Drahý počúval, no potom sa ma spýtal, či chcem stáť pred oltárom s kruhami pod očami a či si nechcem radšej svadbu užiť tak, ako som snívala. A tak ma prehovoril. No a čo? Zaslúžim si! povedala som si.

Týžden len s mojím drahým na opačnom konci Slovenska mi dodal silu a energiu. Zabudli sme na všetko a užívali sme si prítomnosť toho druhého. A tak sme sa šťastný, oddýchnutí a plní lásky vracali o týžden späť, dalo by sa povedať, že priamo na svadbu.

Ked som sa 29.7.2014 ráno prebudila sama, ešte pred budíkom, pozrela som do okna a vtedy mi to došlo. Ja sa dnes vydávam...

Bol to najkrajší den môjho života...ked som sa ráno chystala a maľovala, ked som videla slzy v očiach mojej mami, ked mi svokra povedala, že presne takto si ma predstavovala, ked som vchádzala do kostola, ked som videla dojatie môjho manžela, ked sme povedali áno, a prvé čo ma napadlo bolo ,,konečne", ked nám všetci gratuľovali, ked sme sa prvý raz pobozkali ako manželia, ked zazneli zvony, ked sme tancovali...ked sme o 6:00 ráno spadli do postele a ked nás nič také ako svadobná noc ani len nenapadlo, ked... (mohla by som pokračovať do nekonečna).

Po svadbe to už išlo rýchlo.

V auguste a v septembri zúrila medzi nami kríza, no zvládli sme to. A ešte sme aj zistili, že budeme traja...

V oktobri opäť škola a príprava na to, že sa v noci nevyspíme tak ako doteraz :-) 

Teraz je november a  ja píšem tento článok. A konečne sa dostávam k tomu, čo som vám chcela povedať. Nevestičky, pamätáte na príslovie ,,Ako na Nový rok,tak po celý rok"? Lebo tento rok ma naučil, že je to pravda. Na Nový rok sme s drahým boli spolu. A tak vlastne aj po celý rok. Aj počas príprav, hádok, stresu, nervov, nášho najkrajšieho dna, sviatkov...

A niečo vám na záver pošepkám...: Baby, ja mám taký pocit, že toto je tá pravá láska! :-)