Ženích Stano: „Keď som pri žiadosti o ruku pokľakol, srdce mi teda riadne bilo.“

Reálne svadby

20. sep 2016
Alžbeta Martišková
Pavel Višňovský

Dnes vám prinášame naozaj jedinečný rozhovor! Na naše otázky odpovedal Stanko, ženích, ktorý na "mojej svadbe" zdieľal s nevestami svoje prípravy. Aké sú pocity pri žiadaní o ruku z tej mužskej strany, aké sú tie naj momenty svadobného dňa a či je aj pre muža svadba naozaj dôležitá, sa dozviete zo Stankových slov.

Ženíchov tu teda nemáme často. Čo ťa viedlo k tomu, že si prišiel na túto stránku? Čo ma sem priviedlo? Minulý rok, 21.6.2015, keď sme sa zasnúbili s mojou, už teraz, manželkou, u mňa bola sestra a tá mi spomínala, že je jedna super stránka na svadobné prípravy a že aj ona sem-tam chodí po bazároch pozerať nejaké vecičky, tak som ju objavil a zaregistroval sa. Mojím cieľom bolo zistiť, čo všetko vlastne treba na takú svadbu, keďže sme si povedali, že do roka a do dňa od zásnub sa vezmeme. Privítanie od ostatných neviest na stránke bolo celkom milé. Ženíchov je tu veľmi málo, ale baby ma prijali medzi seba a pomáhali, keď sme niečo hľadali, či potrebovali poradiť pri prípravách.

Ako si sa cítil medzi samými babami? Super! Ja som veru prípravám až tak nerozumel a naozaj sa nám tu podarilo nájsť, čo sme hľadali a tiež sme našli aj kopu inšpirácií. Musím ale priznať, že zo začiatku som si s pár nevestami nesadol, ale časom sa to dalo do poriadku.

Len nedávno si mal svadbu… Ako to však celé začalo? Kde a ako ste sa dali dokopy s tvojou manželkou? S manželkou som sa spoznal v mojom "diskotékovom" roku, v roku 2011. Mal som vtedy také obdobie , že som chodil po všetkých diskotékach. Spoznali sme sa cez moju kamarátku, s ktorou som na tie diskotéky chodil. 🙂 Raz ju pozvala s nami von a vtedy sme si padli do oka. Prebehla iskra a teraz už môžem povedať, že to bola láska na prvý pohľad. Začali sme teda spolu chodiť. Za deň začiatku nášho vzťahu považujeme 17. 6. 2011 a vyšlo nám to tak, že svadbu sme mali deň po našom piatom výročí.

Ktorými vlastnosťami si ťa tvoja manželka získala? Tak tých vlastností je veľa a milujem ju napríklad preto, že ma vždy vie rozosmiať, slovami, výrazom či niečím iným. Vie mi pomôcť a viem, že sa jej môžem vyrozprávať a ona ma vypočuje a poradí. Často ma niečím prekvapuje, trebárs upečie koláč alebo urobí niečo v domácnosti. Je veľmi usilovná a každé ráno vstáva skôr ako ja a vymýšľa, čo bude robiť. Veľmi si ju vážim za to, ako pomáha mojim rodičom so starostlivosťou o dom, keďže momentálne si hľadá prácu a je vlastne s nimi doma.

Neviem ani, či som vymenoval všetky jej vlastnosti, ale viem, že ju milujem takú, aká je a stačí, že ju zbadám a hneď mi srdce poskočí a mám lepší deň. Sme spolu viac ako 5 rokov a nebolo to jednoduché, pretože sme sa stretávali len cez víkendy a prežili sme aj nejaké krízy, ale teraz s odstupom času viem, že nás to posilnilo a pripravilo do manželstva.

Ako si ju požiadal o ruku a aký to je vlastne pre chlapa pocit? Ako som už spomínal, bolo to 21.6. minulý rok a bolo to u nás doma, v kruhu rodiny. Pokľakol som a položil som jej tú známu otázku: "Vezmeš si ma za manžela?" Samozrejme, že bola veľmi dojatá a jej odpoveď bola ÁNO. Potom som vybral prstienok, nasadil jej ho na ruku a dostal som aj pusu. 🙂 Keďže bola pri tom naša rodina, hneď sa to prehuplo do oslavy. Pre mňa to bol tiež určite krásny, dojemný pocit, a taký, že viem, že to bude pre nás oboch navždy niečo výnimočné a vďaka tomu momentu si budeme ešte bližší a "svoji". No a konkrétne pri tom hlavnom momente, pri pokľaknutí na koleno, mi teda riadne bilo srdce a žiadne myšlienky mi nebehali po rozume, len to, že si chcem užiť ten okamih.

Ako ste plánovali svadbu? Čo bola tvoja úloha a čo partnerkina? Svadbu sme začali pomaličky plánovať v júli minulý rok. Začali sme postupne zháňať tie najhlavnejšie veci ako sálu, kostol, fotografa a DJ-a. Úlohy sme mali rozdelené tak, že ja som vybavoval a organizoval stretnutia s dodávateľmi a partnerka tomu dávala takú fyzickú podobu, teda čo a ako bude vyzerať.

Je pre muža svadba dôležitá? Jednoznačne áno, teda aspoň z môjho pohľadu určite. Je to moment, kedy sa navždy spoja životy dvoch ľudí a už neexistujú žiadne zadné dvierka. Keď spolu žijú dvaja bez manželstva, stále tam tie zadné dvierka sú a nechávajú si priestor pre prípad, že príde niekto lepší, krajší… Ja som tiež počúval rôzne reči od kamarátov, keď som im povedal, že bude svadba. Pre mňa je však dôležitejšie ako nejaké diskotéky, bary a baby to, že keď sa vrátim domov z práce, čaká ma tam milovaná manželka a vďaka nej už nebudem nikdy sám.

Ako ste si predstavovali vašu svadbu? A čo ste nakoniec zrealizovali? Dalo by sa povedať, že svadba dopadla tak, ako sme chceli a plánovali. Vlastne všetko bolo tak, ako sme si to predstavovali – od výzdoby, cez klasické odpytovanie od rodičov, obrad v kostole, krásne vyzdobenej sály až po redový tanec. Tesne pred svadbou sme doplnili aj hádzanie kytice, čo sme pôvodne nemali v pláne.

Ako vyzeral tvoj svadobný harmonogram? Čo si robil v svadobný deň od rána? Môj harmonogram svadobného dňa začínal tak, že ráno som ešte dolaďoval výzdobu domu. Nasledovala klasická príprava ženícha na obrad. V izbe som si pripravil oblek, topánky, obrúčky, kyticu a krížik. Potom prišiel fotograf, tak som sa venoval jemu. Nafotili sme, čo potreboval a potom som zdobil svadobné auto.

Veľmi ma zaujali tieto fotografie. O čo vlastne išlo? Tak na týchto fotkách je zachytený starý zvyk, že ľudia, ktorí poznajú nevestu a ženícha, v deň svadby zastavia celý sprievod nejakou prekážkou cez cestu, aby ženích, ak chce ísť ďalej, dal výkupné. Väčšinou sa dáva fľaša a potom sa tá "zátarasa" dá preč, ešte sa zagratuluje ženíchovi a neveste a pokračuje sa ďalej v ceste na obrad do kostola.

Čo boli pre teba najkrajšie momenty toho dňa? Tých momentov bolo počas dňa veľmi veľa, ale ak mám ísť od rána, tak medzi tie najkrajšie momenty by som určite zaradil fotenie, ktoré sme si obaja užívali. Potom to bolo odpytovanie od rodičov, to nás oboch veľmi dojalo. Silný bol aj príchod do kostola na hudbu a skladanie manželských sľubov. Pri našom prvom tanci už opadol stres, uvoľnili sme sa a vychutnávali sme si atmosféru a ten pocit, že už sme naozaj svoji. Niekedy to boli priam neopísateľné pocity a určite si tieto okamihy budem navždy pamätať.