Nevesta Veronika: „Na ten strach v očiach poslanca, že nevesta uteká spred oltára, nikdy nezabudnem.“
Svadba Veroniky a Ondreja pôsobí veľmi milým a sympatickým dojmom, možno aj preto, že sa brali v stodole… Svadbu mali v takom prírodnom duchu, veľa vecí si vyrobili sami, obrúčky mali netradične drevené a šaty nevesty boli "bez kruhu" a opätkov. Ich deň sa niesol v prirodzenom a prírodnom štýle a presne tak nám o ňom aj Veronika porozprávala.
Aké oznámenia ste si prichystali pre svojich hostí, keď ste im oznamovali, že bude svadba? Oznamovali sme v podstate na dvakrát. Posielali sme "Save the date" s doma vyrobenými drevenými magnetkami pre pozvaných asi 8 mesiacov pred svadbou. A svadobné oznámenia, ktoré sme tiež za 2 dni s drahým vyrobili doma na kolene. Ja som nakreslila obrázky byliniek (Ja som Veronika a on Repka, plánovali sme prepojenie celej svadby s prírodou a toto nám prišiel ako originálny nápad), on ich poupravoval v počítači, spolu sme to vytlačili, narezali a kus po kuse lepili. Na zadnej strane bola básnička s pokynmi ku svadbe. Okolie bolo nadšené!
Aký štýl bol charakteristický pre vašu svadbu? Vybrali ste si nejaký koncept? A čo všetko ste do neho ladili? Nemali sme úplne 100% koncept, ale dosť ho definovalo prostredie svadby. Obaja sme chceli skôr príjemnú párty ako naškrobenú oslavu, tak padla voľba na svadbu v stodole v Bošáci, kde sme zároveň mohli splniť svoj ďalší sen, na ktorom sme sa zhodli už po ceste zo zasnúbenia na horách, že budeme mať veľmi slobodný obrad vonku, v sade pod stromom.
Potom to už išlo ľahko, ja som vedela, že taký priestor mi presne dovolí mať tak jednoduché šaty ako si prajem, že to celé bude uvoľnené už len preto, že na dvore občas prebehne sliepka… Takže prirodzene sa to celé zladilo okolo tej prírody.
Čo všetko si si na svadbu pripravila sama? Už spomínané save the dates, oznámenia, foto-výzdobu, servítky na slzičky šťastia, kornútky s kvetmi, cake-bar (celú jeho výzdobu, návrh a koláče sme mali od rôznych známych a rodiny, chceli sme totiž "naše" chute a taká štrúdľa od starkej či bábovky, ktoré piekol manžel deň pred svadbou, sa tam proste hodili viac ako tiramisu), výdoba na stoly (svietničky, vázičky), fľaše na výslužky, košíky prvej pomoci či drevené značky po areáli. A celé sme to tam boli deň pred svadbou aj nachystať. Ráno mi už iba kvetinárka dala kvety do váz.
Mali ste/máte zaujímavé obrúčky… Prečo ste si vybrali práve tieto? Už snubný prstienok som našla na Sashe dávno pred tým, ako sme sa bavili o svadbe a keďže drahý pracuje s drevom, so záujmom som mu ho ukázala. On si to beťár zapamätal a prekvapil ma s ním. Keď sme hľadali obrúčky, bola to jasná voľba. Obrúčky od Juringa sme obdivovali nejakú dobu práve kvôli tej jednoduchosti a originalite. Málokto nosí orechové drevo ako znak "naveky". Pre nás to má veľký význam- zhodou okolností ešte aj ten strom, pod ktorým sme si povedali áno, bol starý orech.
Kde sa vám podarilo ušetriť a kde naopak, ste si povedali, že toto chcete, nech to stojí, čo to stojí? Nám sa vlastne podarilo ušetriť skoro všade, sme obaja tak prirodzene, nie že žgrloši, ale radi investujeme peniaze, keď vidíme, že to stojí za to a keď máme pocit, že je to len cena pre cenu, tak rýchlo hľadáme alternatívu. Neviem, či sa to môže zverejňovať, ale práve preto, že sme si kopec vecí robili úplne sami, sme sa zmestili do 6 000 €.
A nijak cielene sme sa neobmedzovali, iba sme si vždy spočítali, ako to vychádza a či nevieme vymyslieť nejakú alternatívu. Vzdali sme sa iba na konci, keď nám majitelia deň pred svadbou povedali, že stoličky v sále prenajímajú iba tak ako sú a ak chceme podsedáky (také tie kusy látky) tak si ich musíme prenajať od nich… Už sme nemali energiu to riešiť, tak to drahý za mojim chrbtom zaplatil.
Ako si si predstavovala seba ako nevestu? Ako si chcela vyzerať a ako dopadol celkový styling? Predstavovala som si seba tak, ako to dopadlo. Ako vílu. Tak, že som akurát pribehla z lesa či lúky a prišla som sa baviť v láske do rána. Postupne sa to skladalo. Šaty boli prvá časť puzzle. Chvíľku trvalo, kým som ich našla (zjavne je ešte stále nenormálne nemať opätky, ani kruh pod šatami :D), ale nakoniec som v salóne Lulu a Anna, spolu s anjelským prístupom, našla tie pravé.
Mala som aj špecifickú požiadavku, že šaty sa musia zmestiť do turistického vaku kvôli foteniu a potrebovala som ich požičať na dlhšie. Vyšli mi v ústrety maximálne, šaty som mala doma 3 týždne, a to za rovnaké požičovné! Kamarátka mi k nim ešte ušila väčšiu sukňu na obrad. Venček som si vyhliadla na Sashe, a tak dlho som po ňom kukala, až sa predal. Našťastie ešte mala predajkyňa komponenty a bola tak láskavá, že mi ho vyrobila na požiadanie.
Závoj bol odtiaľto z bazáru. Opasok som mala od krajčírky iný, nebola som s ním úplne stotožnená a deň pred svadbou som si bola kúpiť ešte biely svetrík pre istotu…a to, čo mám okolo pásu je šatka, čo som tam objavila :D. Make-up a vlasy som zverila dievčatám, ktoré to robia hlavne vo voľnom čase a s láskou a nemôžem si sťažovať na nič! Dopadlo to presne tak, ako som chcela, bola som víla s lesnými jahôdkami na hlave vo venčeku.
Svadba, to sú predovšetkým nezabudnuteľné okamihy, na ktoré budete už vždy spomínať… Ktoré sú tie vaše NAJ? A pritrafilo sa aj niečo veselé? Juj, tých naj momentov máme milión. Naj naj je, bol a bude, samozrejme ten moment, keď sme si povedali áno. Celkový pocit, že tam všetci tí ľudia boli s nami a pre nás a bavili sa do rána. Vypichla by som moment, keď som sa pred obradom išla schovať na druhý koniec dediny, aby ma nevideli pred obradom a stretli sme poslanca, čo nás oddával. Na ten strach v jeho očiach, že nevesta uteká spred oltára, nikdy nezabudnem.
Potom prekvapenie pre môjho drahého, ktorý vedel o šatách iba to, že sú biele, svadobné a ľahučké a ja som prišla v tej veľkej sukni, tancovať sme mali salsu a on sa bál ma stresovať tým, že sa bojí, ako to urobíme…V polovici tanca ku mne pribehli družičky a sukňu mi jednoducho strhli a mohli sme sa krútiť!
Chvíľku nepozornosti, keď som sa bola fotiť a niekto vypil vodu z vázy na moju svadobnú kyticu… A posledný moment, ktorý budeme mať asi naveky pred očami… o štvrtej ako záverečnú som dala zahrať kolečko Horkýže Slíže pre drahého a kamarátov. Keď som sa otočila, v parkete skákala moja babka po operácií kolena, pogovala a išla si hrdlo vykričať na "já toho Bacigalu zabijééém"…
Svadba má byť jedinečný deň a aj bol a predsa práve tie maličké nedokonalosti a pokazené "zábery" v spomienkach ostávajú najdlhšie a dávajú dňu dušu. Ďalším nevestičkám by som rada odkázala, aby sa nestresovali tým, či je všetko dokonalé, ale užívali si každú (ne)dokonalosť a atmosféru. A nepodľahnúť presvedčeniu, že to je ten posledný výnimočný deň, veď sa všetko ešte iba začalo.
Viac fotografií zo svadby Veroniky a Ondreja:
Ďakujeme za krásne Veronikine slová a prajeme všetko dobré!
Pridaj príspevok