Nevesta Lucia: „Vydala som sa, lebo ho milujem, nie preto, aby som mala dokonalé fotky.“
Dnešný rozhovor bude jeden z tých, ktoré dokazujú, že svadba má byť predovšetkým oslavou lásky. Pri slovách nevesty Lucie si určite v duchu poviete, že má pravdu, že častokrát je svadba opradená množstvom tradícií a zvyklostí, ktoré akoby odpútavali pozornosť od toho najdôležitejšieho: povedať si ÁNO a užiť si to po svojom :-).
Čo majú Lucia a Lali spoločné? A čo naopak, úplne odlišné? Určite máme spoločných kamarátov, keďže sme sa poznali už 6 rokov predtým, ako sme vlastne vhupli do vzťahu. Ak otázka smeruje k tomu, čo z povahových vlastností máme spoločné, priznám sa, že tu som musela veľmi veľa rozmýšľať. Vo všeobecnosti si myslím, že sme dve odlišné osobnosti, povahou aj spôsobom života.
Ja som človek, ktorý je silne organizačne založený, všetko, čo robím, musí mať koncept, plánovanie, následnú kontrolu, som až príliš komunikatívna a môj manžel je obrovský flegmatik, nežije podľa nejakých pravidiel, ale vytvára si vlastné a nie je až taký dôsledný v určitých situáciách ako ja.
Ja si potrpím na vzdelaní, jazykoch, kurzoch, on je zase človek, ktorý žije pre šport, kamarátov a prítomný okamih. Vzťah nám dal však akési spoločné smerovanie, t.j. určite chceme rodinu – dieťa, chceme stavať dom a musím povedať, že pri tvorbe projektu, sme sa zhodli v 99% názorov na konečný vizuál nášho domu. Myslím, si, že práve rozdielnosť našich pováh do seba mysticky zapadá, pretože ja sa mám čo učiť od neho a on zase odo mňa.
Aké boli zásnuby? Zásnuby boli až neuveriteľne tradičné. Dnes sa ľudia berú z viacerých dôvodov, štandardne kvôli čakajúcemu prírastku alebo z času, ktorý už sú spolu a príde také to "už by sme sa mali po tých 7 rokoch vziať", lebo to trošku očakáva spoločnosť, alebo majú dôvod hypotéky, lebo sa rozhodli spolu stavať dom…
My sme malí jediný dôvod: Lásku. Nechodili sme spolu ani rok, keď môj manžel prišiel za mojím otcom a prosil ho o zvolenie požiadať ma o ruku. Čiže, mala som akési pytačky. Samotné požiadanie o ruku prišlo na moje 30-te narodeniny, kedy mi pred rodinou dal obrovskú kyticu ruží a zlatú retiazku.
Až v súkromí o 3. hod. ráno, keď prišla za mnou moja druhá najväčšia láska, moja fenka Ella, ktorá mala okolo krku červenú mašľu, mi prišlo divné, že na moje narodeniny ozdobil aj ju, avšak, keď som je mašľu dala dole, visel na nej zásnubný prsteň. Bolo to veľmi krásne a ikonické, ako keby sa ma spýtal on aj Ella, či už budem s nimi navždy.
Akú svadbu si chcela? Mala mať nejakú nosnú tému alebo koncept, ktorého ste sa pri plánovaní držali? Nemala som hneď jasný koncept, určite som chcela vsadiť na eleganciu a detaily (ako napr. menovky s macíkom pre malé bábätká, jedlo pre alergikov a celiatikov, hry, odkazy apod. ) To, čoho som sa držala bolo, že chcem farebnú kombináciu biela, blush a zlatá. Vedela som, že chcem chiavari stoličky a okrúhle stoly a jednoznačne som vedela, že nechcem papierové obrúsky, ale tkané banketovky (len samotnú látku v takom farebnom odtieni, v akom som chcela, som hľadala takmer pol roka).
Držala som sa toho, že nechcem organzu a podobné klišé. Hľadala som veľký priestor, kde sa pohodlne vojdú okrúhle stoly pre 120 hostí a našla som ju. Takisto som vedela, že raz, keď sa budem vydávať, tak jedine v Dóme sv. Martina. Toto boli nosné prvky v mojej svadbe, všetko ostatné som už dolaďovala len k tomu. 90% vecí som si vyrobila sama alebo nechala vyrobiť podľa môjho návrhu. Nevychádzala som zo žiadnej inšpirácie, fotiek a pod., všetko sa to odohrávalo len v mojej mysli a predstavách.
Aké svadobné šaty si mala? Aký bol ich príbeh a ako sa k tebe dostali? Moje vysnívané šaty boli úzke s dlhou vlečkou. Každá žena, ktorá bola so mnou pri výbere šiat, dostala aj tzv. „ žolíka“, t.j. mohli mi dať vyskúšať šaty, ktoré by sa mi nepáčili, ale vyskúšala by som ich len pre tú voľbu. Tie moje vybrala moja švagriná (manželova sestra), keď som ich zbadala, povedala som si: "Určite nie, toto nie je môj štýl", odvolala sa však na žolíka, tak som si ich obliekla a keď som ich uvidela na seba, cítila som ten pocit, že tie šaty si ma našli.
Bolí jednoduché, bez čipky, krajky, gorálikov a čohokoľvek, čo má dnes väčšina. V páse boli strihané a vytvorili taký „Sisi driek“, ktorý bol olemovaný kamienkami. Boli na ramienka, takže som mala istotu, že mi nebude padať žiadny korzet. Boli s 2 m vlečkou a chrbát bol viac-menej odhalený a tiež lemovaný kamienkami. Po ich rezervácii som ešte síce vyskúšala asi dvoje ďalšie v iné dni, ale vždy som sa vrátila k tým „mojim“. Závoj som si k nim dala vyrobiť, na ňom mi mimoriadne záležalo. Bol 3,5-metrový trojvrstvový a začínal od vrchu hlavy.
A aký svadobný outfit ste vybrali ženíchovi? Ženích mal na sebe oblek od talianskeho návrhára z Milána, ktorý sa volá Petrelli. Naším cieľom bolo, aby nemal klasický oblek, pretože taký si môže dať kedykoľvek aj po svadbe. Okrem iného tam bol aj ten dôvod, že sa počas práce stretávam hlavne s mužmi v oblekoch, preto by som si pripadala ako na meetingu :-).
Oblek, ktorý mal, stál 2 500 €, ale bol unikátny, pretože Petrelli z daného typu obleku urobí vždy len 2 -3 kusy. Trošku som žiarlila na to, že pútal takú pozornosť, ale určite si ju právom zaslúžil. Dokonale sa štýl obleku hodil k mojím šatám. Vyzerali sme trošku dobovo z čias Sisi a napokon sme sa neplánovane aj fotili v Sisinom letnom sídle :-). K obleku dostal aj paličku a klobúk.
Aký bol začiatok tvojho svadobného dňa? Užívala si si aj prípravy a chystanie sa? Tak, ako som písala aj v článku na Mojej svadbe (názov článku Zmena identity), nie je a nebolo nad čím stresovať. Myslím, že ľudia, nevesty, či svadobné mamy to niekedy stresujú len preto, „lebo, však to k svadbe patrí“, proste je to nejaká forma predpojatosti, ako napr. na Vianoce musíme byť všetci milí, na Silvestra musíme mať všetci bláznivo zábavnú náladu a pod. Tak asi vnímajú ľudia stres pri svadbe. Ale nemusí to tak byť a u nás to teda absolútne tak nebolo.
Každý vedel, že už od piatku sme spali v hoteli Gate one, pretože doma by sa všetci pokúšali vystresovať aj mňa. Rovnako tak všetci vedeli, že budem mať vypnutý telefón. Čiže ráno som vstala, dala si čaj a raňajky do postele od personálu, ktoré zariadil môj manžel. O 09:00 prišiel vizážista, s ktorým sme sa veľa nasmiali. Postupne prichádzali kameraman, fotograf, kaderníčka a moje dve top kamarátky. Toto bolo celé „ osadenstvo“ v apartmáne, kde sme kecali, popíjali vínko, česali ma, obliekali a pod.
Žiadny stres, žiadne fotenie pred svadbou – to považujem za vrchol drzosti fotiť sa pred sobášom a tváriť sa na fotkách s prsteňmi na ruke, že už som jeho žena. Videl ma po prvýkrát, až keď som vošla do kostola a ten prvý moment, keď ma videl, je viac ako to, že budem mať hneď ráno o 9-tej fotenie, lebo „už sa nebudem upravovať 2x“. A prečo nie, vydala som sa, lebo ho milujem, nie preto, aby som mala dokonalé fotky.
Pripravili ste si aj nejaký špeciálny prvý tanec? A na akú pieseň? Dlho sme premýšľali, aký bude náš prvý tanec, keďže naučiť môjho manžela tancovať podľa krokov a pravidiel bol trošku problém. Musím však povedať, že nikdy sme si neužili toľko smiechu a zábavy, ako pri tréningu tanca. :-). Doslova sĺz od smiechu. Tancovali sme na skladbu: Perinbaba – svadobný tanec.
Poznáte to, taká tá časť filmu, kde sa už vydala Alžbetka za Jakubka a na záver filmu tancujú. Tak tento tanec sme presne zatancovali my s malými úpravami. Dokonca aj sneh sme akože mali v podobne kvetov. Pretože Perinbaba hovorí do hudby: „a na mňa ste zabudli ľudia, a ja som pre vás pripravila zvláštny sneh.. svadobnýýý“. Dialógy, ktoré sú v tej skladbe, sme my akože hovorili (teda len sme otvárali ústa). Bolo to super, hostí to mimoriadne bavilo, boli nadšení :-).
Vo svojom fotoblogu máš uvedené pri otázke: "Aká bola svadba?" iba slovo "úžasnááá". Prečo? Pretože pre každý pár je tá ich svadba úžasná a ja verím, že z rovnakého dôvodu, ako z toho môjho, a to: Ak máte na svadbe xy hostí (je jedno či 10 alebo 100), vždy sa nájde niekto, komu nebude sedieť výber hudby, jedlo, program, proste čokoľvek. Ale jedno si je treba uvedomiť, svadba je o oslave lásky tých dvoch, ktorí sa berú, nie o tom, tromfnúť nevestu veľkým výstrihom na šatách alebo o vyjdenie v ústrety každému hosťovi. Vzala som si muža, ktorý sa mi celý čas, čo som ho poznala páčil, ktorý bol mojím snom a pri každej jeho smske sa mi rozbúšilo srdce, aj keď mi napísal len „nestretneme sa?“
Stál pred oltárom a čakal na mňa, kým som k nemu dokráčala, uprene som sa pozerala len na neho, ani som nemihla pohľadom doľava či doprava. Bola som šťastná, že nás náš vzťah doviedol až k takejto udalosti, lebo kým sme sa dali do kopy, bola to zaujímavá a niekedy až dramatická cesta. Ľudia sa bavili, tancovali, pili, jedli. Dali sme si záležať na každom detaile, čiže my sme spokojní boli. Spätná väzba od hostí, aj tých, čo len videli fotky, boli až prekvapujúca a až taký pozitívny ohlas som nečakala, a to ma veľmi teší. Boli s nami ľudia, ktorých ľúbime, a to bolo najviac…
Mali sme za potrebné v tento deň príhovorom poďakovať naším rodičom za starostlivosť a všetko, čo pre nás urobili a robia, privítať hostí, a poďakovať im, že v takýto deň sú s nami. Viem, že toto asi nie je štandard na svadbách, ale mne to prišli ako veľmi vhodné a osobné. Neprihovárali sme sa hosťom len slovami starejšieho, ale chceli sme, aby to boli aj naše slová voči hosťom. Rodičia boli na našej svadbe v roli hostí, to tiež nie je štandard, lebo väčšinou sa svadobné mamy pretekajú v tom, čo vybaví jedna alebo druhá. Jediná povinnosť našich rodičov bola obliecť sa a prísť.
Všetko sme si vybavili, zabezpečili sami, nechceli sme im robiť starosti. Prejavili sme im úctu aj tým, že sme tam „tajne“ umiestnili aj ich svadobnú fotografiu v rámikoch (netušili, že tam ich fotky budú), fotky sme si vypýtali od starých rodičov a prekvapilo ich to v dobrom. Chceli sme tým naznačiť, že nebyť našich rodičov, neboli by sme takými osobnosťami, aké evidentne jeden druhému vyhovujú, a preto sme spolu.
Veľkú úlohu pre nás zohrávali určite svedkovia, ktorí nám boli nápomocní. Pred samotným sobášom sme si osamote prečítali vyznanie jeden pre druhého, ktoré sme si napísali. Bolo to neskutočne dojímavé a krásne. Čiže, mali sme veľa neštandardných záležitostí na svadbe, čím sme tiež chceli ukázať, že svadba nemusí mať scenár, ktorý je rokmi overený a tiež sme chceli vystúpiť zo zóny: toto sa patrí to musí na svadbe byť a pod. Je to hlúposť, každý nech má svadbu, akú chce a nech je pre nich „úúúžasná“, čiže toto skrývalo to slovo :-).
Viac fotografií zo svadby Lucky a Ľuda:
Lucke ďakujeme za jej čas a chuť sa s nami podeliť o svoje svadobné dojmy a prajeme všetko dobré!
Pridaj príspevok