Nevesta Silvia: „Nechceli sme svadbu na úrade, ktorý vyzerá ako z čias svadby našich rodičov.“

Opäť raz máme pre vás rozhovor s krásnou nevestou o všetkom dôležitom, čo so svadbou súvisí. Silvia nám prezradila, ako sa dali dokopy, ako ju Maťko nečakane požiadal o ruku na Vianoce a že vlastne nakoniec bola svadba úplne iná ako si pôvodne myslela, že bude…

Čo robíte, Silvia a Maťko? Od kedy sa poznáte a čo vás dalo dokopy? Ja pracujem v štátnej správe ako referentka a Maťko je automechanik. Tento rok sme obaja oslávili 28 rokov – ja v apríli a Maťko v máji. Poznáme sa zhruba od našich šestnástich. Zoznámili sme sa na jednej zábave, na ktorej robil Maťko ozvučenie. Ja som tam prišla s kamarátkou a kamarátom, ktorý nás zoznámil.

Rok a pol sme boli kamaráti, chodieval za mnou na bicykli, venčili sme môjho psíka, rozprávali sa… V tom čase sme mali obaja iný vzťah. V priebehu júna 2007 sme už boli nezadaní a keď Maťko jedného večera stretol môjho ex – vtedy veľmi nešťastného z nášho čerstvého rozchodu, tak ho „úprimne“ poľutoval a utekal za mnou :). V júli sme išli spolu na chatu a tu sme sa aj dali dokopy – presne 27.7.2007 a odvtedy sme spolu.

Ako by si opísala váš vzťah? Navzájom sme si nielen partnermi, ale hlavne najlepšími priateľmi a rodinou zároveň. Sme si oporou v bežných každodenných situáciách, ale aj v tých zložitejších obdobiach. Každý deň sa tešíme na chvíľu, keď sa večer stretneme po celom dni doma. Práve svadobné prípravy nám priniesli trošku viac spoločne stráveného času, ktorého inokedy nie je práve toľko, koľko by sme chceli.

Ako si bola požiadaná o ruku? O spoločnej budúcnosti sme sa rozprávali už roky. Maťko nechcel zásnuby bez toho, aby sme si rovno nestanovili dátum svadby a ja som stále nemala pocit, že by som sa už chcela vydávať. Chcela som dokončiť školu, začať pracovať a potom myslieť na ďalšiu etapu nášho vzťahu. V roku 2015 sme sa o svadbe rozprávali už viac, no aj napriek „ideálnym“ miestam, príležitostiam a okolnostiam, zásnuby stále neprichádzali.

Aj napriek tomu, že bývame spolu, Vianoce trávime každý zvlášť so svojimi rodičmi a súrodencami. Každý sa navečeriame s nimi, Maťko potom príde k nám, ja idem potom k nim, a tak to máme zaužívané. Darčeky si vždy potajme zabalíme a  rozbalíme si ich spolu so svojou časťou rodiny. Tak tomu bolo aj v ten rok. Ja som samozrejme nevydržala až do večera a darček som si rozbalila, len čo vystrčil päty z domu.

Bolo to pyžamko. Krásne, s mojimi obľúbenými ovečkami, aj farebne krásne, ale…pyžamko. Bola som trošku nahnevaná. Vlastne, dosť nahnevaná. Čakala som niečo viac, niečo iné. No nevadí. Večer prebehol klasicky ako každý rok. Neskôr sme sa vrátili k nám, už unavení, po všetkých tých chodoch, koláčoch, darčekoch. V tom si Maťko kľakol a spýtal sa ma "tú" otázku. Zaskočená situáciou som sa začala smiať, hovoriť mu všetko možné, len nie tú odpoveď, ktorú čakal. Nakoniec som mu samozrejme povedala áno a začali naše plány na svadbu.

Ako si si vysnívala svoju svadbu? Svadbu som na rozdiel od väčšiny dievčat vysnívanú nemala. Možno je to tým, ako dopadlo veľa manželstiev v mojom okolí alebo tým, že nie som rada stredobodom pozornosti, čomu sa v prípade svadby dá len ťažko vyhnúť. Ak by bolo úplne len na mne, zoberieme sa niekde preč s dvoma svedkami a ostatným o našej svadbe povieme potom.

Maťko však naopak túžil po veľkej svadbe a rodinou a kamarátmi. Zvolili sme preto kompromis. Stredne veľká svadba, nie s ľuďmi, ktorých sme pozvať museli ale s ľuďmi, ktorých sme pozvať chceli a žiadne prehnané ceremónie okolo toho.

Čo bolo napokon iné v realite ako v tvojich pôvodných predstavách? Vlastne všetko. Dokonca aj šaty boli prispôsobené ženíchovým predstavám, ako by som mala ako nevesta vyzerať. Moja predstava boli svadobné šaty v jednoduchom štýle – podobné ako boli napokon moje popolnočné šaty, jednoduché padavé, no samozrejme biele. Maťko však neustále „nenápadne“ spomínal, že by sa mu páčilo keby mám veľkú sukňu, závoj, rozpustené vlasy…

Tak som mu túto predstavu splnila a musím povedať, že som bola spokojná aj ja. Veľa vecí som si predstaviť ani nevedela, napr. ako zvládnem toľko upriamených očí len na mne, ako od trémy nezabudnúť povedať, čo mám a podpísať sa správnym menom. Ono to ale všetko išlo tak plynulo, tak prirodzene, že som na stres nemala ani čas.

Okresali sme pár častí, ktoré nám úplne nesedeli, napr. odobierku. Sme spolu 10 rokov, tak sme ju nepovažovali na úplne podstatnú a tiež sme nechceli, aby ma po toľkých tajnostiach Maťko prvýkrát uvidel v šatách doma v obývačke. Zvolili sme teda variantu, že ma uvidel až na obrade.

Obrad ste mali vonku. Nebáli ste sa počasia? A čo bolo na tom civilnom obrade to najkrajšie? Priestor, fotografka a kapela boli prvé tri veci, ktoré sme si vybrali a podľa nich prispôsobovali dátum. Vedela som, že svadbu určite nechcem na úrade, v miestnosti, ktorá vyzerá rovnako odkedy sa brali naši rodičia. Tiež som nechcela obrad v našom meste, pretože som na svadbe chcela len ľudí, ktorých sme si sami vybrali a nie, aby sa na nás prišli pozrieť aj iní ľudia.

O priestoroch Stodoly som vedela len z fotiek, no hneď sa mi zapáčil, rovnako aj jeho okolie a to, že je možnosť obradu priamo v jeho areáli bol len ďalším plusom. Maťkovi sa priestor rovnako hneď zapáčil a hneď sme ho rezervovali zhruba rok a tri mesiace vopred. Rok pred našou svadbou sme sa tam boli pozrieť na pripravenú svadobnú výzdobu a presne si pamätám, aký lejak v ten deň bol. Museli dokonca premiestniť obrad, ktorý mal byť vonku, do priestorov hostiny.

My sme si však takúto možnosť ani nepripúšťali a rezervovali sme si krásne počasie. Viacerí nám hovorili, že je to obrovský risk, ale tento risk sa nám úžasne oplatil. Počasie vyšlo viac než ideálne. Obrad bol krásny, slniečko svietilo, vtáčiky čvirikali… Hostia si pochvaľovali, vraveli, že to bolo krásne, že na takom obrade ešte neboli, že reč pána starostu bola pekná. Popravde, ja si ani veľmi nepamätám, čo vravel, pretože som sa nechala strhnúť okamihom a celý čas sme sa len na seba s Maťkom usmievali.

Aké boli vaše hlavné podmienky na miesto hostiny? Keďže sme vedeli, že kulturák pre nás nebude to pravé orechové, vybrali sme priestor, ktorý je uprostred prírody, nie priamo v meste, ale ani ďaleko od neho, je vzdušný, s dvorom, na ktorom sa mohli decká vyblázniť. Tým, aký je priestor krásny sám o sebe, nebolo treba ani veľa ho zdobiť. Maťkova podmienka bol baldachýn na strope a svetelná stena za hlavným stolom. Mojou podmienkou boli okrúhle stoly a prírodná výzdoba.

Aké sú také tvoje obľúbené spomienky na svadbu? Tých je viacero, pretože vlastne celá svadba je jedno krásna spomienka. V pamäti mi utkvel napríklad moment, keď som bola u kaderníčky a dnu vošla bratova priateľka, môj brat a kamarátka s priateľom. Pozdravila som ich otočená k zrkadlu a po otočení sa sme s bratovou Mirkou zostali na seba pozerať, zabudli sme rozprávať a nevedeli sa vynadívať. Takto upravené sme sa ešte nikdy nevideli.

Ďalšou obľúbenou spomienkou je moment, keď ocino prišiel pre mňa do domčeka, v ktorom som sa chystala a jeho pohľad na mňa. Kým sme čakali na prvé tóny pesničky prechádzali okolo domčeka aj ďalší hostia a keď im pohľad padol dnu a na mňa, v momente sa usmiali, čo na veľmi potešilo. Samozrejme, celý môj príchod bol krásny – starejší sa ma tesne pred obradom opýtal, ktorú z dvoch pesničiek má pustiť, nevedela som sa rozhodnúť, tak som mu povedala nech ma prekvapí.

Nečakali sme asi nikto, že nakoniec stihnú pustiť obidve, keďže naše krsniatko zobralo svoju úlohu veľmi vážne a lupienky predo mnou hádzala po jednom. Ale bolo to nádherné a každému vyčarila úsmev na tvári. Krásne vyšiel aj náš prvý svadobný tanec, ktorý sme si trénovali v tanečnej príprave, nezabudnem na Maťkov úsmev po záverečnej časti, v ktorej som „lietala“ držiac sa za jeho pás. A takto by som mohla pokračovať ďalej.

Nedá mi však nespomenúť ešte jeden krásny moment, ktorý sme si s bratom tajne pripravili. Celé toto prekvapenie dostalo vtipnejší nádych tým, že asi týždeň pred svadbou začalo viacero ľudí zaujímať, ako budem hádzať moju kyticu, či si ju nezničím, či mám náhradnú na pondelkové fotenie a Maťko si ma dokonca doberal, či hod trénujem (on hod podväzku poctivo trénoval 🙂 ). Mojou odpoveďou bolo, že všetko mám natrénované a kytica sa určite nezničí.

Dokonca som dostala aj tipy, komu ju hodiť, na koho mám mieriť – komu by sa patrilo ju chytiť a podobne. No my sme mali dohodu, ktorú som aj dodržala a kyticu som odovzdala najlepšej možnej majiteľke, bratovej priateľke. Ku kytici hneď pribudol aj snubný prsteň na jej ruke a ja môžem pomôcť plánovať ďalšiu svadbu – tentokrát z pozície švagrinky.

Čo by si poradila plánujúcim nevestám? Poradila by som, aby si užili svadobné prípravy, aby sa nestresovali, že možno nemá voľný termín tá najlepšia cukrárka z okolia alebo koho kam usadiť na hostine. Užite si čas, ktorý trávite spolu s partnerom pri vyberaní vecí, pri plánovaní vášho dňa. Vo svadobný deň si ráno v pokoji vypite kávičku a nechajte sa strhnúť atmosférou celého dňa, užite si každý jeho moment, pretože tento deň ujde tak rýchlo.

Nevšímajte si malé detaily, ktoré možno nevyšli na 100%. Všetko je tak, ako má, ak si poviete vaše áno a na konci dňa si vy dvaja poviete, že to bol najkrajší deň vášho doterajšieho spoločného života a budete sa tešiť na ďalšie, ktoré prídu už vo vašom manželskom živote.

Viac fotografií zo svadby Silvie a Maťa:

Ďakujeme Silvinke za krásne slová a prajeme všetko dobré do manželského života!

---