Nevesta Monika: „Vždy som chcela mať svadbu v prírodnom štýle, bez trblietok, ligotiek a podobne.“

Reálne svadby

17. júl 2018
Alžbeta Kovárová
Radovan Škohel

Monika si svoju svadbu predstavovala v lese, niekde, kde to bude dýchať prírodou, avšak septembrové nevyspytateľné počasie a aj počet hostí jej túto predstavu skomplikovalo. Štýlovú svadbu bez ligôtok, trblietok a podobných prvkov sa jej podarilo zakomponovať aj do obyčajného zatracovaného "kulturáku". Veď, posúďte samy!

Kde a ako ste sa spoznali a ako sa z toho stala láska ako hrom? Spoznali sme sa pred 7 rokmi. Ja, mladá so zlomeným srdcom z vysokoškolskej lásky som začala navštevovať posilňovňu, kde chodil aj Daniel. Hneď mi padol do oka, netušiac, že ani ja mu nie som ľahostajná. Raz počas cvičenia som na moje prekvapenie nedokázala otvoriť fľašku s vodou. V tom dobehol Daniel a ochotne sa ponúkol, že mi pomôže, a tak sme sa oficiálne zoznámili a dali do reči.

Neskôr sa priznal, že fľašku mi zatiahol, aby mal zámienku. Naše debaty boli čoraz častejšie a dlhšie. Pri jeho úsmeve, kedy na mňa vykukla jeho jamka na ľavom líci som vedela, že už sú kocky hodené a ja som zaľúbená až po uši. Láska ako hrom z toho však vznikala postupne, pri okolnostiach bežného života, kedy som si čoraz viac uvedomovala jeho dobré stránky. A čo je veľmi dôležité, nikdy ma neprestal prekvapovať, i keď len napríklad božtekom v obchode medzi regálmi s múkou a sladkou poznámkou „Moni, musel som".

Zásnuby boli podľa tvojich predstáv? Alebo to mal manžel vymyslené inak? Moja predstava o zásnubách sa menila s pribúdajúcim počtom videných romantických filmov. V jednom sa však zhodovali. Vždy som túžila po tichom mieste, kde budeme len my dvaja a tá zázračná chvíľa. Nie som typ, ktorý potrebuje na seba upozorňovať a robiť niekomu divadlo. Na dovolenke vo Vysokých Tatrách sme si pri vodopáde Studeného potoka robili pár fotiek. Danko ma ale neprestal držať za ruku ani po cvaknutí posledného záberu.

Na jeho jemne vyplašený a upriamený pohľad nikdy nezabudnem. Keď som si uvedomila, že k zemi krčí svoje koleno a z vačku vyťahuje modrú krabičku v tvare srdca, vyschlo v krku aj mne. „Moni, staneš sa mojou ženou?“ zaznelo. Ja si len pamätám, ako mu visím hodená okolo krku a on sa zmätene spýtal, či to znamená áno. Doteraz sa na tom smejeme. Danko na mňa prstienok nevytiahol niekde v tichosti zamknutej izby, ale za účasti žblnkotania vody, štebotu vtákov, šumenia listov, ale bez pohľadu jediného človeka.

Akú ste mali začiatočnú predstavu o svadbe? Čo bolo vašou prioritou? Vždy som chcela mať svadbu v prírodnom štýle bez trblietok, ligotiek a podobne. V tomto duchu som snívala o svadbe niekde v lese, na lúke v stodole, no niekde, kde to bude dýchať prírodou. Inšpirácie som nachádzala na stránkach Pinterestu a medzi nevestami na Mojej svadbe.

Chcela som si zachovať svoj tvár, neopičiť sa po naj trendoch, ale urobiť veci tak, ako to cítim. Predstavy o svadbe v lese som sa len ťažko zriekala, ale musela som začať brať do úvahy reálne možnosti, ktoré nám svadba v septembri umožňovala, a tým nemyslím len počasie, ktoré je nevyspytateľné, ale i počet svadobných hostí, ktorý sa z mojich plánovaných 70, vyšplhal na 150. Každopádne sme si svadbu vytvorili čo najbližšie k naším predstavám, i keď sa musím priznať, že som zo začiatku mala jemný stres, ako to celé dopadne, ale vypálilo to nad naše očakávania.

Aký priestor na svadbu ste vybrali a prečo? Nakoľko môj manžel pochádza z rozvetvenej oravskej rodiny, kde tradície a rodinná súdržnosť neodmysliteľne patria k sebe, myšlienka na malú komornú svadbu nepripadala v úvahu. V našom okolí sme nenašli zariadenie, kde by sa pohostilo a zároveň vytancovalo také množstvo ľudí. Preto naša voľba padla na priestory kultúrneho domu.

Ten sme však vyberali poctivo aj na základe odporúčaní našich dodávateľov, ktorí v podobných priestoroch mali možnosť pracovať. Zo začiatku som proti vtieravým myšlienkam, ako sa dá urobiť pekná a vkusná svadba v „kulturáku“, bojovala. Neskôr som sa s touto predstavou stotožnila a začala premýšľať, kombinovať, obmieňať materiály a farby, až do výslednej podoby. Som neskutočne vďačná za úžasných profesionálov, s ktorými sme spolupracovali a splnili všetko, čo nám na očiach videli.

Ako si sa počas svadobného dňa cítila ako nevesta? Zopakovala by si si to ešte raz? Byť nevestou bol môj sen od malého dievčatka. Sen sa stal skutočnosťou a ja som ho prežila naplno. Nejde len o pocit z jedného dňa. Začalo to už mojou úžasnou rozlúčkou so slobodou, o ktorú sa postarali moje družičky. A pokračovalo to účesom, líčením, až po zapnutie posledného gombíka na bielej vlečke. Tu všade som bola obskakovaná a rozmaznávaná ako princezná.

Pocit, ktorý som mala, keď som videla dojatie v očiach môjho otca a zaiskrenie v očiach môjho nastávajúceho, keď ma prvýkrát uvidel v bielom, sa nedá opísať slovami, to sa musí zažiť. Keď sa ma niekto spýta, či by som si svadbu zopakovala, odpovedala by som áno, aj stokrát. Bol to pre mňa nielen nezabudnuteľný deň, ale celé obdobie, nielen to, ktoré tomu predchádzalo, ale i to, ktoré pokračovalo ešte pár dní po, vrátane nedeľňajších dozvukov so živou hudbou ešte u svokrovcov, či portrétového fotenia na Katarínke s úžasným fotografom Radkom.

Aké tradície ste počas svadobného dňa zachovali? Stavili sme na niektoré tradičnejšie prvky svadby s terchovskou muzikou, svadobným sprievodom z kostola na hostinu a začepčenie folklórnym súborom. Inak sme tomu nechali voľný priebeh.

Aký bol váš svadobný tanec a na akú pieseň? Na prvý svadobný tanec sme si vybrali romantickú pieseň „Spolu zostarnúť“ od Peťa Cmoríka. Text, ako aj melódia tejto piesne mala pre mňa pod prvého počutia "zimomriavkový efekt". Našu prípravu na choreografiu sme však poňali svojsky, a tak sme dva večere pred svadbou vyšli k potoku za domom s telefónom vo vačku a vymýšľali kroky do nášho veľdiela.

Naše nácviky boli čistá komédia, ale výsledný efekt pri krásnom nasvietení vyšiel prekvapivo úžasne. Dokonca sme si zaslúžili aj potlesk v stoji. Novomanželská popolnočná pieseň zaznela od Zuzky Smatanovej – „V dobrom aj v zlom“. Tá sa nám zase spája s miestom nášho svadobného fotenia na Katarínke, keďže sme ho objavili vďaka videoklipu k tejto piesni.

Je niečo, čo by si dnes urobila na vašej svadbe inak? Nezabudla by som si odopnúť vlečku na šatách pri vstupe do kostola – nestíhačky :-).

Ktoré momenty ťa aj teraz s odstupom času rozosmejú? Rozosmialo ma to vtedy i teraz. Naši hostia, konkrétne časť mojich priateľov, časť Danielových, hrali od svojich stolov súboj v hlasnejšom spievaní piesn "Išeu Macek…" „ľavá strana čo je s vama“… atď a aj takto si odovzdávali slovo. Ďalším nezabudnuteľným zážitkom bol nástup po polnoci, kedy sme sa vrátili už aj s manželom prezlečení, DJ ľudí vyzval, aby tlieskali do už notoricky známeho rytmu piesne a keď to išlo do toho najlepšieho, spoza opony sme sa za burácania vynorili MY. Bol to elektrizujúci a pre nás nezabudnuteľný okamih.