Kategórie

Nevesta Lenka: „Prvé výročie nášho vzťahu sme oslávili už ako manželia.“

Život prináša rôzne situácie a okolnosti, a nikdy nie je dopredu celkom jasné, ako čo dopadne, a či je to v tom momente dobré alebo zlé... Naša nevesta Lenka si dnes určite môže povedať, že predsa len je aj niečo zlé na niečo dobré, a že vždy treba ísť ďalej a nevzdávať sa. Tak ako to dokázala ona pred vyše dvomi rokmi po zrušení plánovanej svadby. Lenka je na našej stránke už niekoľko rokov a za ten čas sa stala veľmi známou a obľúbenou nevestou. Dnes odpovie na naše otázky o jej osudovom mužovi a nádhernej svadbe.

Keď som si pozrela tvoj fotoblog, úplne ma prekvapilo, že si sa registrovala v roku 2008. Prečo si sa vtedy registrovala a ako sa tvoj život zmenil za tie roky?
V roku 2006 sa vydávala moja sesternica a urobila si na MS album. Popri jej albume som však poprezerala všetko, čo tu bolo a veľmi ma to tu chytilo. Potom sa zmenili pravidlá a bez registrácie sa nedali pozerať albumy. Tak som sa zaregistrovala aj napriek tomu, že som svadbu nechystala, len ma to veľmi bavilo.

Od čias registrácie sa môj život zmenil vo všetkých oblastiach. V tom čase som končila vysokú školu, nasťahovala sa do prvého podnájmu a nastúpila som do prvého zamestnania ako učiteľka na ZŠ. Odvtedy som prácu zmenila len raz, ale podnájom až 6x. Našťastie, moje sťahovanie skončilo pri čísle 7 a dnes už bývame s manželom vo svojom.

Za tie roky si určite prežila s babami na mojasvadba.sk krásne a určite aj ťažké chvíle a dúfam, že si tu našla podporu... Plánuješ aj teraz po svadbe zostať aktívna?
Kým som nechystala svadbu, tak som žila na MS len takým nenápadným životom. Mali sme s babami vo fóre uzavretú skupinu „Klebetník“, kam sme si chodili poklábosiť, zasmiať sa. Viackrát som sa na MS úplne odmlčala. Intenzívne som sem opäť začala chodiť koncom roka 2012. Po čase zase nasledovala odmlka a najaktívnejšia som tu bola, odkedy sme začali chystať svadbu.

Ja som extrovert, mám rada ľudí, som komunikatívna, a mám veľmi rada humor. Zažila som tu kadečo, riešila som s dievčatami aj radosti aj starosti, a som rada, keď môžem niekomu pomôcť. Najradšej sa tu s dievčatami zabávam, najmä, ak vznikne situačný humor. Je tu kopec báb, s ktorými sa dá dobre pokecať a ešte lepšie zasmiať. Páči sa mi, že tu vieme spolu virtuálne fungovať, pomôcť si, podporiť sa, tešiť sa jedna z druhej a zabaviť sa. Plánujem ostať aktívna aj naďalej, veď musím poobzerať všetky nevesty 2016 ;-).

Mnoho báb ťa tu pozná (a aj tvoj príbeh o zrušení prvej plánovanej svadby) a vie, že si určite baba, ktorá sa len tak nevzdá. Čo je tvojím mottom a motiváciou vždy si nájsť svoju cestu?
Vzdať sa mi nikdy nepripadalo ako riešenie. Jediné, čo som si vravela, bolo, že všetko sa deje pre niečo. Čakala som 2 roky, kým som zistila, na čo to bolo všetko dobré, ale čakať sa určite oplatilo.

Veľmi mi tiež pomohla viera a ľudia. Či už moji kamaráti, ktorí donekonečna počúvali moje výlevy alebo baby tu na MS, ktoré mi písali správy, posielali srdiečka a modlitby. A opäť sa mi potvrdilo, že sa vždy nájdu ľudia, ktorí v ťažkej chvíli pomôžu. Vďaka jednej kamoške som si našla nové bývanie a vďaka druhej novú prácu. Treba len veriť a všetko sa nejako vyrieši.

Aké pocity v tebe doznievajú zo svadby? Bol to pre teba naozaj ten najkrajší deň v živote?
Keď si spomeniem na našu svadbu, vždy sa usmievam a som šťastná. Bol to krásny a výnimočný deň, pre mňa aj veľmi vyčerpávajúci. Zobudila som sa o tretej ráno a nemohla som zaspať, takže ma na hostine začala zmáhať únava a už v kostole ma začali strašne bolieť nohy z topánok. Našťastie sme po sobáši a gratuláciách mali čas si trošku oddýchnuť, takže som sa mohla zregenerovať. My s manželom vnímame svadbu najmä ako náš najdôležitejší deň, pretože sme pred Bohom navždy spojili naše životy.

A aký to bol deň pre tvojho manžela?
Michal: Pre mňa to bol tiež krásny deň. Určite však bol aj únavný a plný stresov, ale keď sa na to spätne pozerám, tak som viac ako spokojný. Teším sa z toho, že sa Lenka tešila. Teším sa, že sa páčilo rodine aj priateľom. A teším sa aj z toho, že už je Lenka moja a ja som jej. A pocity zo svadby doznievajú stále. Napríklad, keď pozeráme dookola naše svadobné video alebo fotky, a doznievajú aj pri odpovedaní na vaše otázky. :)

Poďme ale na začiatok svadobného príbehu... Ako si našla svojho manžela a kedy si vedela, že "toto bude môj muž"? A ako si našiel manžel teba?
Ja a Miško máme spoločnú kamarátku a tá si v apríli 2015 povedala, že by sme sa mohli dať dokopy. Najprv mne ukázala jeho fotku, či by sa mi páčil. No, nebudem klamať, láska na prvý pohľad to nebola :), a odmietla som. To som už bola skoro 2 roky sama. Nakoniec som si však povedala, že nemám čo stratiť a súhlasila som. Potom kamarátka ukázala moju fotku jemu. Povedal, že sa mi ozve, ale musím počkať 2 týždne, lebo má veľa práce. Z 2 týždňov bol nakoniec viac ako mesiac. V júni mám meniny, tak som si povedala, že ak sa na meniny neozve, tak už má smolu. A stal sa zázrak. 4. júna 2015 som sedela v Prahe na Florenci a zrazu mi prišla správa na FB, že mi praje všetko najlepšie k meninám. Tak to celé začalo. Po pár stretnutiach sme sa 30. 6. 2015 oficiálne „sfrajerili“, ako tomu ja hovorím, a prvé výročie vzťahu sme oslávili už ako manželia.

A ako som vedela, že to bude môj muž? Pamätám si jeden taký moment, keď sme boli u mňa doma, mali sme zapnuté rádio, v ktorom práve hrali pesničku V dobrom aj zlom od Zuzky Smatanovej. Obaja sme počúvali ten text, pozerali sme sa na seba a neviem presne ako, ale obaja sme sa vyjadrili, že to tak cítime, že chceme byť spolu v dobrom aj zlom. Boli sme vtedy spolu možno 3 týždne, takže sme sa obaja pre toho druhého rozhodli dosť skoro.

Michal: Tie „dva pracovné týždne“, ktoré ma tak vyťažili, tak to bola skôr iba výhovorka, lebo ja veľmi nie som na takéto dohadzovanie známostí... Asi som bol príliš hrdý na to, že frajerku si chcem nájsť sám. A prečo som nakoniec odpísal? Sám neviem... Občas som v živote urobil takéto rozhodnutia – ja to sám pre seba nazývam „bláznivé áno“, keď súhlasím s vecami, ktoré by som za normálnych okolností neurobil. Ale nikdy som ich neľutoval. Je to taká zmes pokory, odvahy, viery, kedy prestávam mať situáciu pod kontrolou, ale dostanem niečo oveľa lepšie, ako som mohol očakávať. A tak to bolo aj pri zoznamovaní s Lenkou.

Ako, kedy a kde nabral Miško odvahu a spýtal sa tú otázku?
Na 5. 2. 2016 sme si naplánovali trochu relaxu. Myslela som si, že sa ideme kúpať do Senca, ale my sme vyrazili kamsi do neznáma. Nemali sme navigáciu, pretože tak by som hneď zistila, kam ideme. Takže Miško mal tajné GPS poznámky na papieriku. Zišli sme z diaľnice kdesi pri Ilave a tárali sme sa cestami, necestami. Po približne 3 hodinách zrazu zastal na kraji cesty s tým, že sa ideme prejsť niekam na kopec. No, ja už som vedela koľká bije, ale tvárila som sa akože nič. Museli sme sa vyškriabať na kopec a keďže bola všade kopa snehu a pod tým ľad, tak to bolo miestami zábavné. V diaľke som zbadala kríž a keď som sa spýtala, či je to ten kríž, pri ktorom sme sa v lete fotili, Miško povedal, že nie. Priznám sa, nevedela som vôbec kde sme, takže som mu uverila. Kríž stál na skale, tak sme sa vyšplhali až úplne hore.

Výhľad bol krásny, ale aj riadna zima, tak som sa ho spýtala, či už ideme dole. Mišiačik povedal, že áno, ale predtým... a niečo ťukal na mobile. Otočila som sa k nemu, chytil ma za ruky a už som vedela. Hneď som mala slzy v očiach, on tiež. Stále som však mala pocit, že mu zvoní telefón. Začal rozprávať, že tu pred Bohom a celým svetom mi chce povedať, že ma ľúbi, že chce byť stále so mnou, chce so mnou zostarnúť, vychovať deti... A vtedy som začula, že mu telefón nezvoní, ale hrá na ňom naša pesnička „V dobrom aj zlom“. Plakali sme obaja, potom vytiahol škatuľku, kľakol si a spýtal sa, či si ho vezmem za muža. Ja, chvíľu paralyzovaná plačom, som mu povedala: „Máme rovnaké sny, takže určite áno“. Plakali sme a Miško mi hovorí „Zober si to už, je to hnusné“. Tá škatuľka totiž bola semišová a Mišiak neznáša tento materiál. Začali sme sa smiať, nasadil mi prsteň. Potom som navrhla, aby sme sa pomodlili, tak sme každý svojimi slovami poďakovali Bohu jeden za druhého, 1x Zdravas a išli sme dole. Takí šťastní, uplakano-vysmiati. Nakoniec vysvitlo, že je to ten kríž, kde sme sa v lete fotili. Je to jedno z jeho obľúbených miest, preto ho vybral pre túto výnimočnú udalosť. Keď sme sa vrátili do auta, dostala som ešte nádhernú ružu a mňamkové veterníčky z mojej obľúbenej cukrárne.

Michal: Moja verzia je v podstate rovnaká. Na Kremnické Bane sme dorazili kúsok pred piatou hodinou. Keďže už slnko začalo zapadať, tak som sa ponáhľal nad Kremnické Bane na skalnatý kopec s krížom. Počasie bolo našťastie super. Bola síce zima, ale slnko ešte vykúkalo. Všade naokolo sneh, pekný výhľad a len my dvaja... Z mobilu som pustil našu pesničku a začal som Lenke vyznávať lásku. Samozrejme sa mi začali tlačiť slzy do očí, roztriasol sa mi hlas a začal som zabúdať všetky tie slová, ktoré som mal pripravené. Ale predsa zo mňa vyliezlo, že ju ľúbim, že s ňou chcem byť v dobrom aj v zlom, že ju chcem ochraňovať a byť jej verný, že s ňou chcem mať rodinu a vychovať deti, spoločne kráčať za Bohom a spoločne zostarnúť. Potom som si kľakol, vytiahol prsteň, požiadal ju o ruku a spýtal som sa, či sa chce stať mojou ženou. V tejto krásne vzrušujúcej chvíli som poriadne ani nevnímal, čo mi Lenka odpovedala, ale pamätám si útržok z jej slov „že máme rovnaké sny“, a že súhlasila. Aj ona mala v očiach slzy radosti. Objali sme sa, pobozkali a pomodlili pod krížom. Pri aute som jej potom dal červenú ružu a veterníky. Pre mňa to bola neopakovateľná chvíľa plná lásky, pokory, dôvery a chvíľa plná Boha. Po návšteve v kláštore kapucínov som ju potom naozaj zobral aj do wellness na Skalke tak, ako som jej to celý deň sľuboval. :)

Ktorú vec zo svadobných príprav si si najviac užívala a prečo?
Užívala som si jedine skúšanie šiat a skúšku vizáže, inak som z kategórie neviest, ktoré si svadobné prípravy neužívali. Som organizačný typ, ale asi nie som na organizovanie takýchto veľkých akcií. Čo ma najviac tešilo, že nám v podstate všetko vychádzalo, napriek tomu, že sme svadbu začali organizovať 4 mesiace pred termínom. Bála som sa toho, lebo viem, že dievčatá tu chystajú svadbu aj vyše roka, takže sme asi mali šťastie. Nemuseli sme robiť nijaké škrty, ani drastické kompromisy. Jediný veľký stres bol, keď nám nešťastnou náhodou cca 2 týždne pred svadbou vypadli dievčatá na čepčenie, ale do 24 hodín som zohnala náhradu. A teda musím povedať, že baby na MS sa činili a posielali kontakty, že som ani maily nestíhala písať, za čo im patrí veľká vďaka.

Detaily robia určite svadbu osobitou, tak poďme na tie vaše. Aká bola tvoja svadobná kytica?
Vybrať kyticu bolo veľmi ťažké a vybrať kvetinárku ešte ťažšie. Nakoniec som stavila na známu Ľubku, ktorá sa momentálne kvetom nevenuje, ale tešila sa, že opäť niečo pekné vytvorí. Dostala odo mňa zopár fotiek kytíc, ktoré sa mi páčili, povedali sme si nejaké detaily a výsledok som už nechala na jej kreativitu. Chcela som, aby bola kytica farebná a „strapatá“, čiže voľne uviazaná z rôznych kvetov. Výsledok predčil moje očakávania. Kytica bola nádherná a bola k nej zladená aj celá výzdoba sály. Hosťom sa veľmi páčila a niektorí si brali kytičky zo stolov aj domov. :)

Aké obrúčky ste si vybrali?
Obrúčky máme z bieleho zlata. Jednoduché, hrubšia časť je lesklá a tenšia matná. Nemám na nej kamienok, lebo sme chceli mať s manželom úplne rovnaké. Vnútri máme vygravírované mená a dátum svadby. Moja obrúčka je maličká, mám č.47, takže sa to gravírovanie dosť ťažko číta, ale zatiaľ si meno manžela, aj dátum svadby pamätám :-D.

Akú tortu ste mali?
Torta bola pre nás prekvapenie. Manžel má v rodinu tetu Aničku, ktorá pečie nádherné a chutné torty, s ktorými vyhrala aj mnohé ocenenia, takže to bola pre nás jasná voľba. Horšie bolo, aby sme sa my dvaja dohodli, akú tortu by sme chceli. Mali sme dosť odlišné predstavy, takže Anička dostala siahodlhý mail o tom, čo chcem ja, čo chce manžel, čo nechceme a tiež zopár fotiek. Poviem pravdu, ja by som vôbec nevedela, čo mám upiecť. Nakoniec z toho bola parádna 5-poschodová torta a každé poschodie bolo iné. Celá bola biela a boli na nej farebné kvety, ktoré tiež vytvorila Anička. Dali sa zjesť, ale my sme si ich odložili na pamiatku. Niektorí hostia ľutovali, že si nemohli dať z každého poschodia. Ja som ju ochutnala až po svadbe a bola naozaj skvelá.

A na záver.. Čo bol pre teba ten najsilnejší moment svadobného dňa?
Určite to bol moment, keď sme sa v kostole držali za ruky a slzili pri nádherných piesňach.

Viac fotografií zo svadby Lenky a Michala:

Ďakujeme Lenke aj Michalovi za rozhovor a prajeme im nádherné manželstvo!