Kategórie

Nevesta Kristínka: „Obrad sa konal vonku, v bielom stane s jemnou výzdobou a romantickým duchom. Jednoducho splnený sen!“

Dnešný rozhovor bude s Kristínkou o jej nádhernej, aj keď možno trochu netypickej svadbe. Ako svoj svadobný deň si vybrali nedeľu, nevesta nechcela biele princeznovské šaty a vynechali aj tradičný program: odobierku a odčepčenie... No napriek tomu to bola svadba ako vyšitá! Plná lásky dvoch mladých ľudí, emócií a úžasnej atmosféry!

Tak na začiatok.. Kto ste a ako by si opísala váš vzťah?
Volám sa Kristína a s Andrejkom sme vo vzťahu už viac ako 10 rokov. Prežili sme spolu pekné a aj menej pekné chvíle... Vždy sme však vedeli, že patríme k sebe. Aj keď začiatky boli všelijaké, vytvorili sme si pekný fungujúci vzťah, v ktorom, chvalabohu, nikdy nebola nevera a veci tomu podobné. Ak sa môžem „pochváliť“, tak veľa ľudí nás obdivovalo, pretože v dnešnom svete je stabilný a roky trvajúci vzťah asi ojedinelý, čo vidím aj ja vo svojom okolí. Som šťastná, že mám po svojom boku chlapa so srdcom na správnom mieste. Vo svojom vnútri je veľmi citlivý a plný pochopenia.

Spolu sme začali bývať už po roku vzťahu. Navzájom sme sa sa viac spoznávali a prispôsobovali jeden druhému. A po pár rokoch prežitých spolu sme si „naplánovali“ vlastné spoločné bývanie a medzitým sme sa pokúšali o dieťatko. Podarilo sa nám to, ale naše šťastie trvalo iba do 23 týždňa, kedy sme o našu milovanú a vymodlenú Tamarku prišli. Vtedy pre nás nastalo veľmi ťažké a smutné obdobie. Boli chvíle, kedy som si myslela, že už nevládzem, ale od Andrejka som dostávala toľko psychickej podpory, že som to nakoniec nejako zvládla. Toto nešťastie nás spojilo ešte viac, a už si neviem a nechcem po svojom boku predstaviť iného muža .Podržal ma a nezdupkal ani v tých najhorších chvíľach v našom živote... V dobrom a zlom, v zdraví a chorobe sme stáli bok po boku už predtým, ako sme si to prisahali pred Bohom.

Vždy je zaujímavé počuť, ako sa pár dopracoval až k svadbe. Ako to bolo u vás?
Naše stretnutie bolo naozaj osudové a obaja sme od prvého momentu vedeli, že patríme k sebe. Zoznámili sme v roku 2005 v pizzérii, kde som pracovala ako čašníčka. Ó, aké klišé, možno si niekto pomyslí, ale dotiahli sme to po 11,5 roku až do manželstva! Zasnúbili sme sa v roku 2008 v zahraničí, kde sme vtedy obaja pracovali, pri večeri pri sviečkach, ktorú pripravil Andrejko. Vtedy padla otázka, či sa stanem jeho ženou, a ja som v sekunde a bez váhania povedala svoje ÁNO. Po návrate domov sme s radosťou začali riešiť spoločné bývanie (síce nám to trvalo pár rokov), a po „usadení sa“ padlo rozhodnutie o svadbe. V máji tohto roku sme si to zmysleli a 10. júla sme už boli svoji.

Po vybratí dátumu väčšinou nasleduje výber miesta hostiny a obradu. Ako to u vás prebiehalo a čo ste nakoniec vybrali?
U nás to bolo opačne. Najprv bolo miesto, až potom termín. Zapáčila sa nám atmosféra a prostredie „Mlynu u Anastázie“ v Pohraniciach, kde majú okrem šikovného profesionálneho personálu aj vynikajúcu kuchyňu. A to bolo tiež dôležité kritérium pre výber miesta konania hostiny. Sálu nám dokonca vyzdobili a pripravili presne podľa našich predstáv. Miesto obradu bolo čarovné, a pre mňa ako nevestu to bol jeden krásny, splnený sen. Obrad sa konal vonku v bielom stane s jemnou výzdobou a romantickým duchom. Pastor mal krásnu a modernú kázeň, ktorú chválili aj staršie ročníky. Bolo to krásne, dojemné, úžasné... niečo, na čo budeme spomínať do konca svojho života!

Osobitnou kategóriou sú svadobné šaty a práve tie tvoje sú naozaj netypické a nádherné. Prečo si zvolila tieto?
Keďže svadba sa konala v nedeľu, neplánovala som si obliecť typické biele svadobné šaty. Chcela som byť trošku iná nevesta. S výberom tých mojich „pravých“ šiat mi pomohla aj moja veľmi dobrá kamarátka a kolegynka Veronika. Po odskúšaní niekoľkých šiat som už pre jedny bola rozhodnutá, keď v tom mi vraví: Skús ešte tieto ako posledné! Tak som skúsila a „odpadli“ sme obidve a môj, teraz už, manžel tiež, keď ma v nich uvidel. Bolo rozhodnuté. Boli to ony, tie pravé! Šaty som kúpila, a spokojná a šťastná odkráčala domov. Už v tom momente som vedela, akú výzdobu, svadobnú kyticu a účes k nim zvolím.

Aké boli reakcie? Nebála si sa, že to niekto nepochopí a nebude sa mu páčiť iná ako biela farba?
Priznávam, že som mala chvíľku, kedy som sa obávala reakcií okolia na nie príliš „nevestovské“ šaty, ale môj partner mi tie obavy vyhnal z hlavy. A som veľmi rada, ako to nakoniec dopadlo. Nikto sa nepozastavil nad tým, že nemám biele šaty. Pozvaní hostia vedeli, že svadba bude trochu iná – nedeľná a bez tradičných zvykov ako odobierka, únos či odčepčenie – že bude plná chutného jedla a voľnej zábavy.

Hostia reagovali na šaty s nadšením, myslím, že komplimenty a pekné slová od nich boli úprimné. Čo ma ale milo prekvapilo, bolo množstvo pozitívnych reakcií a ohlasov tu na portáli Moja Svadba. Som potešená a dnes už isto a bez pochýb viem, že som si vybrala tie správne šaty.

Kedy ste mali obrad a ako prebiehal váš deň?
Obrad bol naplánovaný na 15-tu hodinu a mali sme naozaj dostatok času na prípravu. Deň prebiehal celkovo v pohode. Myslím, že hlavne preto, lebo svadobné fotenie sme absolvovali už týždeň vopred. Bol to môj nápad, pretože som chcela, aby sme si náš deň užili v kľude a bez zbytočného stresu. Keďže sme spolu s Andrejkom už nejaký ten rok, neprekážalo mi, že ma uvidí skôr ako vo svadobný deň.

Inak sme deň začali našim každodenným rituálom – spoločná ranná káva, vyvenčili sme našich troch chlpáčov a vychystali sa za kaderníkom a vizážistkou. Potom sme už netrpezlivo očakávali našich hostí a nevedeli sme sa dočkať, kedy budeme manželmi.

Ako svadbu prežívali vaši blízki a ako ste ich do plánovania zapájali?
Naša najbližšia rodina si veľmi želala, aby sme sa vzali a boli šťastní. Keď sme im oznámili naše rozhodnutie, Andrejko prisľúbil svojej 85-ročnej babičke, ktorá mala pred sebou operáciu bedrového kĺbu, aby jej dodal odvahu a hlavne chuť sa „neopustiť“, že si ešte zatancuje na našej svadbe. Netancovala síce, ale sme šťastní, že sa jej v zdraví dožila.

Do plánovania a organizácie sme rodinu zapájali minimálne, keďže sme chceli, aby si to v pohodičke užili a nestresovali sa. (Dosť bolo už to, že sme im to oznámili iba mesiac a pol predtým.) Naša predstava sa niesla v duchu motta „v jednoduchosti je krása“, a toho sme sa snažili držať pri všetkom, od šiat cez jedlo, až po výzdobu sály.

Čo bolo pre teba najnáročnejšie na prípravách? A čo si si, naopak, užila?
Najnáročnejšie? No to vám poviem hneď! Dostať môjho partnera do obchodu s oblekmi! On mal totiž na všetko čas a keď sa mu to podarilo cca týždeň pred svadbou, bola som tá najšťastnejšia osoba pod slnkom. Inak som prípravy nevnímala ako náročné, skôr som sa na ten deň veľmi tešila. Ale jedna vec bola pre mňa trochu náročnejšia, asi ako pre každú nevestu, a to vybrať dokonalé miesto na svadobné fotenie. V tom nám ale veľmi pomohol náš kamarát a fotograf Ľubomír Pecho, ktorý nás nasmeroval do Oponíc – Chateau Appony. A výsledok máte možnosť vidieť. Myslím, že to miesto a atmosféra nás vystihuje dokonale. Užila som si aj to, ako som dotvárala naše svadobné oznámenia. Skladali sa z troch častí a každé jedno bolo jedinečné.

Mala si na obrade alebo niekedy inokedy počas dňa slzy v očiach od dojatia alebo iných emócií?
Slzičky a dojatie veru bolo. Najdojímavejším momentom bol pre mňa ten, keď ma otec viedol k oltáru a kapela (Walk On) mi pri tom hrala krásnu pieseň (David Grey – This Years). Akoby až vtedy som si uvedomila, čo sa deje, koľkým ľudom na nás záleží a chcú s nami osláviť ten najkrajší moment v našich životoch.

Ženích, aj napriek tomu, že sme spolu toľko rokov, mal celý čas v očiach toľko lásky, šťastia a dojatia, že pri pohľade naňho som mala čo robiť, aby som sa hneď nerozplakala od dojatia. Tiež pohľady našich hostí po tom ako ma uvideli, plné nadšenia, radosti a sĺz, mi to veľmi neuľahčovali. Ten nával emócií bol neskutočný, dokonale pochopí až ten, kto to zažije. Po obrade nasledovali gratulácie a slzavé údolie vyvolané šťastím a radosťou v tej chvíli vypuklo naplno.

Ako by si na záver zhodnotila vašu svadbu?
Veľmi som sa tešila na svadbu, na to, že niečo krásne a pozitívne sa nám udeje v životoch. Rozhodli sme sa v máji a v júli sme už boli svoji. Nie som príliš extrovertný typ človeka, skôr som rada v pozadí. A preto som aj našu svadbu chcela jemnú, romantickú a takú "našu". Uvoľnenú, bez plánov a programov. Mala byť o príjemnom stretnutí našich rodín. A preto aj šaty boli iné. Pre nás bola svadba úžasná a silná v tom, že sme to vnímali ako krásne spečatenie nášho dlhoročného vzťahu.

Viac fotografií zo svadby Kristínky a Andreja:

Ďakujeme za rozhovor a prajeme všetko len to naj do spoločného života!