Nevesta Danka: „Predstava svadby v novembri bola pre mňa nočná mora. Nechápem, ako som mohla mať také predsudky.“

Reálne svadby

20. mar 2018
Alžbeta Kovárová

Danka chcela teplú letnú svadbu, stihnúť to v roku 2017 a vydať sa vo "svojom" kostole. Podarilo sa jej to? Svadby mala vlastne dve, jednu v Ríme a jednu na Slovensku. Počasie na novembrovej svadbe vyšlo slnečné a krásne. A čím "vylepšili" svadobný obrad v kostole? To sa dozviete z Dankinho zaujímavého rozprávania!

Ako ste sa s manželom zoznámili a dali dokopy? V autobuse :-). Ja študentka 2. ročníka, on čerstvý absolvent. Sadla som si vedľa neho počas cesty domov. A nič. Situácia sa zopakovala aj o týždeň s rozdielom, že on si sadol vedľa mňa. Prešli sme niekoľko desiatok kilometrov – a nič.

Zrazu ten neznámy chalan vedľa mňa spustil: "Už 30 kilometrov som sa ti chcel nejako prihovoriť, ale nič lepšie ako: ako sa máš, mi nenapadlo". Skôr, ako vedel moje meno, vedel, ako sa mám a vedel aj moje telefónne číslo. Dôvodom bola situácia, kedy som musela vystúpiť. Nasledovalo 16-hodinové rande a nádherných 6 rokov chodenia.

Ako ťa požiadal o ruku? Celé sa to začalo na Valentína, kedy som dostala letenky do mojej vysnívanej krajiny. Oficiálna žiadosť o ruku nastala 19.5.2017 na Červenom námestí v Moskve pri „cibulkách“. Bol večer a námestie bolo nádherne osvetlené. Dušan sa domnieval, že práve vtedy bude menej turistov ako cez deň. No opak bol pravdou.

Preto som pokľaknutie jemne zatrhla, nechcela som byť vo foťáku nejakého Číňana. Neprišiel s konkrétnou žiadosťou typu: "vezmeš si ma", lebo by vedel, že by nepochodil :-). Kládol mi veľa otázok, na ktoré sa inak, ako ÁNO, odpovedať ani nedalo. Napriek tomu som žiadosť aj s pokľaknutím zažila. P.S: samozrejme som prsteň našla ešte pred žiadosťou, schoval ho do taštičky od kamery, ktorou som celý výlet disponovala iba ja :-).

Ako a prečo ste si vybrali novembrový dátum svadby? Od zásnub išlo plánovanie svadby veľmi rýchlo. Mala som veľa podmienok ohľadom našej svadby – chcela som to stihnúť ešte v roku 2017, chcela som mať „teplú svadbu“ a chcela som sa vydať v našom kostole. Nešlo to všetko zosúladiť, lebo, povedzme si úprimne, v máji vybaviť svadbu, aby bola počas toho, ako je teplo, je nemožné. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme sa rozhodli pre civilný sobáš na veľvyslanectve v Ríme. Ďalším dôvodom boli neustále otravné frázy: "kedy bude svadba?".

Preto o tomto našom čine vedela iba najbližšia rodina, pre ktorú sme na facebooku vytvorili tajnú skupinu, zásobovali sme ich fotkami z výletu a aj živým vysielaním zo samotného obradu. Po obrade sme išli smer Toskánsko, kde sme trávili prvé hodiny ako manželia na pláži a následne nafotili zopár fotografií vo viniciach, ktoré nám poslúžili ako pozvánky na našu novembrovú svadbu.

Ako sme si už boli istí, že pôjdeme do Taliansku, svadba v novembri sa mi začala veľmi páčiť (predtým bola pre mňa predstava svadby v novembri nočná mora). Nechápem, ako som mohla mať také predsudky. Neroztečené zákusky, nespotení svadobčania, komornejšia atmosféra, svetielka svetielka a svetielka, a čo je najlepšie, všetko voľné, teda, mali sme naozaj z čoho vyberať. Termín sme určili podľa kameramana Mira Kasa, ktorého som chcela mať jednoznačne na svadbe a podľa dostupnosti sály. Ostatné už išlo samo…

Mali ste na svadbe aj sneh? Alebo ste sa až potom fotili v snehu? Ako takéto zasnežené fotenie prebiehalo? Sneh sme počas nášho svadobného dňa rozhodne nemali, ale naopak. Krásne nám svietilo slniečko od rána, až pokiaľ neskončil obrad. Ani na portrétové fotenie sme sneh nepotrebovali. Mojou podmienkou na fotenie bol ihličnatý les, všade samé ihličie, to by mi bolo stačilo. Preto nám naša skvelá fotografka Katka odporučila Čičmany, a vraj by tam mohol byť aj sneh.

Fotili sme sa až v pondelok, pretože som nechcela, aby boli fotky strojené a „nastajlované“… chcela som mať len jemný make-up a rozpustené vlasy. Čo sa týka samotného fotenia, bola nám neskutočná zima, sneženie tiež trošku narúšalo fotenie, bola som mokrá od vlasov až po ponožky, manžel mal hnisavú angínu, premiestňovali sme sa autom a oblečení v bundách, ktoré sme potom zo seba museli bohužiaľ zhodiť, trošku taký hardcore.

Napriek tomu všetkému to bol jeden nádherný deň, ktorý sme na chvíľku strávili aj v jednom domčeku v Čičmanoch, kde nám pán domu navaril čaj, dali sme si domáce, hovoril nám o láske a mohla som si konečne na peci vysušiť tie moje mokré ponožky. Takže to, že súčasťou našich portrétových fotiek je nádherná biela krajina, beriem ako to najväčšie plus z celej svadby :-). Preto sa z našich fotiek naozaj veľmi tešíme.

Rozhodnutie vidieť sa až pred oltárom niekedy nie je jednoduché… Ako ste si to naplánovali, aby ste všetko stihli a videli sa až pri oltári? Keďže sme nemali fotenie pred svadbou, nebolo to až také komplikované. Za dopoludnie sme sa nielen že nevideli, ale ani nepočuli. Odobierku sme tiež nemali. Neprišlo nám to vhodné, keďže sme už manželmi boli. A na to, aby sme mohli rodičom za všetko poďakovať a povedať im, že ich ľúbime, odobierku nepotrebujeme. Vieme im to povedať aj bez toho :-).

Túto možnosť sme mali aj pred svadobnou večerou, kedy mal slovo môj manžel. Ostatné zvyky sme si nechali. Najviac sa nám páčilo odčepčenie, ktoré mal v réžii folklórny súbor SIELNICA. Boli fantastickí.

Aj zo samotného auta som vystúpila až vtedy, keď boli všetci svadobčania v kostole. Čakala som, že ako začne hrať svadobný pochod, celé ma to dojme. Ale nie. Mala som chuť usmievať sa a radovať. Rovnako som čakala, že dojmem môjho manžela, ale opäť nie. Teda možno len trošku, veď je to chlap :-). Vidieť sa až pri oltári, v tom „mojom kostole“, bolo niečo neskutočné. Vidieť tam stáť nielen môjho manžela (ktorý nikdy nevyzeral lepšie), ale prvýkrát aj všetkých tých ostatných ľudí, ktorí tam prišli len kvôli nám. Čo povedať… bol to pre mňa krásny, neopísateľný zážitok.

Obrad v kostole je veľká vec, podarilo sa vám ho niečím ešte "vylepšiť"? Čakala som, že nejakú tú perličku dám ja, no nebolo to tak. Bol to môj manžel. S manželom sme sa rozhodli, že si manželské sľuby povieme z očí do očí. Dušan sa to poctivo učil, no predpokladám, že sa mu to nepodarilo tak, ako si to plánoval. Citujem: ,,Ja, beriem si teba, Danka a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že Ti budem vernou manželkou…" opäť miesto sĺz dojatia, som sa musela veľmi snažiť, aby som od smiechu nevybuchla, predsa len, to bola naozaj vážna situácia.

Dušan sa bál, či nám kvôli tomu jeho preklepu bude sobáš platiť. Mne potom napadlo, že som ho nemusela nechať v štichu a sľúbiť mu, že mu na oplátku budem verným manželom :-). Pán farár to bral s prehľadom. Už, keď Dušan hneď na začiatku zabudol počas sľubu povedať svoje meno, pán farár začal ťukať na text sľubu v knižke. Keď povedal verná manželka, farár začal ešte intenzívnejšie ťukať do knižky, ale tak, ako nám, tak aj jemu vyčarovala táto situácia úsmev na tvári.

Problémová a veľmi dlhá situácia nastala aj pri prstienkoch. Dušan mi ten môj ledva pretlačil cez prst (asi som trošku pribrala) a ja som zase ten jeho nie a nie rozviazať z vankúšika :-). Obaja sme na svadbe čítali čítanie. Ja som čítala – Prvý list Korinťanom (Láska je trpezlivá). Keďže som ho niekoľkokrát čítala na svadbe príbuzných, musela som aj na svojej. Som rada, že sme prehovorili našich svedkov – súrodencov na to, aby nám prečítali prosby.

Počas obradu nás sprevádzala aj skupinka mladých spevákov, ktorí celý priebeh svadby nádherne oživili krásnymi pesničkami nielen o Bohu, ale aj o láske. Počas sobášu zaspievali aj pieseň "Dievča v bielom závoji", na ktorej som trvala.

Aká bola vaša svadobná výzdoba a prečo? Čo sa týka výzdoby, nechala som sa dosť inšpirovať pinterestom. Pôvodne som chcela bordovú farbu, avšak nebol to úplne môj štýl, keďže nepreferujem výrazné farby. Preto som zvolila bielu farbu ako symbol jemnosti, nežnosti, čistoty… Začala sa mi veľmi pozdávať myšlienka greenery, biele ruže a v kombinácii so zlatou, ideálna voľba. Zlaté stoličky, zlaté stĺpy, zlaté sviečky, dokonca aj zlatý fotokútik. Eukalyptom a ružami bola zdobená nielen sála, ale aj svadobná torta, samozrejme kytica, pierka.

Súčasťou torty bolo aj zapichovátko – "you are my greatest adventure" (inšpirovala ma rozprávka UP, pri ktorej Dušan pustil slzičku), lebo ten môj manžel, ten je veru to moje najúžasnejšie dobrodružstvo. A viem, že ja jeho tiež :-). Šišky, do ktorých boli zapichnuté ústrižky recyklovaného papiera s menom, poslúžili ako menovky. Recyklovaný papier sme využili aj na výrobu girland, ktoré boli tiež súčasťou našej svadobnej výzdoby.

Recyklované boli dokonca aj obálky, v ktorých boli pozvánky. Ďalším, často využívaným materiálom, bol povraz. Povrazom som vytvorila mašličku na pozvánke, na svadobnom vínku, na krabici zákuskov a rovnako aj na darčekoch pre svadobčanov. Darček bol perníkový košíček (pre detičky koníček s menom) – lebo my sme Košíkovci :-). Povrazom som dokonca dotvorila aj naše svadobné poháre.

Čo bolo na vašej svadbe to najkrajšie? V podstate všetko. Čím menej som stresovala, tým viac do seba všetko perfektne klaplo. Môj svadobný deň prešiel úplne v pohode a nič ma nerozhodilo. Ani to, že som mala účes hotový 8 hodín pred sobášom a ani to, že som nemala do poslednej chvíle vizážistku. Maximálne som si ho užila, nestresovala som, prežila som ho v pokoji, a preto som ho mohla naplno vnímať. Neviem, prečo to tak bolo. Možno preto, že už sme mali jeden sobáš za sebou alebo preto, že som si uvedomovala fakt, že táto situácia sa už nikdy nezopakuje.

Celý ten deň bol jeden z najkrajších v našom živote. Dokonalé šaty. Nádherná výzdoba. Skvelé jedlo doplnené v studenom bufete o lahodné minihamburgery. Zábavný program ako napr. najväčšie prasa, o ktorý sa postaral moderátor Lukáš, následne skvelá zábava. Zábavný fotokútik. Do pamäti sa mi najviac vryl okamih, kedy nám naša spoločná kamarátka zaspievala pieseň, ako súčasť jej daru, o ktorom sme nevedeli. V tom okamihu som nevnímala nikoho iného, iba muža mojich snov. Skrátka, perfektný deň :-).