Nevesta Katka: „Milujeme hory a prechádzky v lese, prírodná tematika svadby bola preto od začiatku jasná.“

Reálne svadby

25. okt 2016
Alžbeta Martišková
Fero Kollár

Dnešný rozhovor s Katkou je veľmi príjemný, úprimný a svedčí o tom, čo je na svadbe to najdôležitejšie… o láske dvoch ľudí. To ostatné sú síce len nepodstatné drobnosti, ale napriek tomu si myslím, že tie Katkine stoja za to! 🙂

Ako by si charakterizovala váš vzťah? S Peťom tvoríme pár už desať rokov, z toho osem a pol roka sme šťastnými rodičmi nášho syna Noela. Pred piatimi rokmi sme prešli veľkou zmenou v našich životoch – rozhodli sme sa zmeniť náš domov a žiť v zahraničí. Začali sme budovať úplne všetko odznova, boli sme odkázaní sami na seba, a veľa situácií nás naučilo ťahať za jeden povraz a byť oporou jeden pre druhého.

Na tvoju otázku, ako by som charakterizovala náš vzťah, sa mi ťažko odpovedá… Pekný, dlhý, romantický, harmonický? Naučila som sa neanalyzovať a byť vďačná za to, čo mám. Možno už nemyslí na mňa 24 hodín denne a nevypisuje mi každých 10 minút SMS-ky tak ako na začiatku, ale dokáže ma stále prekvapiť, rozosmiať, chápať a objať, keď to potrebujem. Nesnažíme sa meniť navzájom, ani nič neočakávame. Rozumieme si bez slov a je nám fajn.

Prečo a kedy padlo rozhodnutie, že bude svadba? Rozhodnutie, že bude svadba, sa zrodilo asi najskôr v Petrovej hlave, keď sa rozhodol požiadať ma o ruku. Že tomuto rozhodnutiu predchádzalo moje, miestami intenzívnejšie, snívanie a rozprávanie o svadbe, ale poprieť nemôžem. 🙂

Pripravil si manžel prekvapenie pri zásnubách? Môj muž ma požiadal o ruku na jednej svadbe… Pred sto ľuďmi! Prekvapenie je preto slabé slovo, bol to skôr šok! Po prvom tanci DJ zahlásil prekvapenie, vyšla kapela a spoza môjho chrbta zrazu vybehol môj muž. Chcela som sa ho spýtať kam ide, ale on už stál na pódiu, vyzliekol si sako, vysúkal si rukávy, povedal nejaké venovanie a začal hrať najprv na ústnej harmonike a potom spievať. Peter nikdy verejne nespieval, a predsa bol taký suverénny. Bolo to krásne, spieval, ako keby z toho mal žiť. A ja som cítila, ako mi búši srdce a najradšej by som asi odpadla. Ten zvyšok si už viete domyslieť…

Aké ste si vymysleli svadobné oznámenia? Naše oznámenia boli vo forme pohľadnice. Na predsvadobnom fotení sa zrodilo zopár krásnych fotiek a jedna z nich tvorila prednú stranu pohľadnice, kým na zadnej strane bolo oznámenie. K oznámeniu sme pribalili malú mapku s inštrukciami, ktorú som vlastnoručne vyrobila, čo je pri mojej kreativite veľký úspech.

Ako ste svadobné prípravy prežívali s družičkami? Kde a ako ste absolvovali rozlúčku so slobodou? Celá rozlúčka so slobodou bolo jedno obrovské prekvapenie! So sestrou, ktorá to všetko zorganizovala, sme išli na Slovensko vybaviť nejaké maličkosti ohľadom svadby. O rozlúčke v takomto formáte som vôbec nič netušila. Mali sme ísť len na jeden drink do obľúbeného podniku v našom meste s pár kamarátkami. Bola som v ten večer dosť zničená a chcela som sa ospravedlniť, že to asi vynechám, ale moja sestra ma presvedčila. Keď sme vošli do podniku, čašnícka povedala, že musíme ísť hore. Ako sme vykračovali hore schodmi, zrazu sa vypli svetlá a keď sa znova zapli, vyskočilo na mňa trinásť mojich dievčat v rovnakých tričkách, s korunkami a vrieskali a pišťali. Baby mi zložili aj pesničku, nechýbala ani torta a samozrejme úlohy, no a ten zbytok večera by už cenzúrou neprešiel….

Ako sa zrodila vaša netradičná svadobná téma? Prírodná tematika svadby bola od začiatku jasná, podľa nej sme vyberali lokalizáciu, výzdobu a šaty. Najťažšie bolo nájsť lokalitu. Pobehali sme skoro celé juhovýchodné Slovensko. V hoteli Lesanka sme predtým nikdy neboli, ani sme o ňom nepočuli, ale keď som ho našla na internete, bola som unesená. Keď sme sa tam boli prvýkrát pozrieť, chytil nás nielen hotel, ale aj jeho krásne prostredie za srdce, a dokonale zapadol do našich predstáv.

Téma Woodland sa stala pri konkrétnom plánovaní výzdoby jasnou. Milujeme hory, lesy, každú voľnu chvíľu trávime v prírode, a práve jedna takáto prechádzka ma inšpirovala a začala som plánovať…

Aké boli reakcie na výzdobu od hostí? Som detailista, takže na výzdobe som si dala záležať. Dlhé dni a noci som plánovala, hľadala, vyrábala, dolaďovala, nápady som posielala sestre, ktorú sa mi podarilo celkom slušne namočiť do projektu a ktorá mi veľa pomáhala. A keďže sa všetko riešilo na diaľku, písala som do hotela nespočetne dlhé maily s mojimi predstavami.

Keď som po obrade stála na tej terase a obzrela sa okolo seba, bola som v nemom úžase. Bolo to ešte krajšie ako v mojich predstavách, a keď som videla, ako si to každý fotil a ich milé reakcie, vedela som, že sa to oplatilo. Dostali sme veľa pochvál za výzdobu, a za jej realizáciu patrí veľká vďaka kreatívnemu tímu hotelu Lesanka.

Aký obrad ste si vybrali a prečo? Obrad viedol farár z nášho mesta, rozhodli sme sa tak z lásky k môjmu svokrovi, ktorý si to veľmi prial. Za toto rozhodnutie svokrovi veľmi ďakujem, lebo sme v našom farárovi spoznali výnimočného a úžasného človeka. Môj svokor sa nakoniec pre vážnu diagnózu, ktorá sa akútne dostavila týždeň pre svadbou, nemohol zúčastniť svadby, ale v duchu bol s nami a často sme na neho mysleli. Obrad sa konal pod holým, sychravým nebom na trávniku pred hotelom.

Mala si veľmi zaujímavé šaty… Kde si ich vybrala a aký je ich príbeh? Ach, šaty! To sú len štyri slová: láska na prvý pohľad. Keď som vkročila do salónu, bolo to to prvé, čo som si všimla. Boli vyložené v strede medzi stovkami bielych šiat ako krásna perla, sofistiková, elegantná, honosná perla. A tá farba!

Dostali ma na prvý pohľad, a aj keď som si vyskúšala aj nejaké biele, z kabínky som stále pozerala len na ne. A potom, keď som si ich obliekla, vsunula ruky do vrecka a vyšla z kabíny, moja mamka sa usmievala od ucha k uchu a vo mne sa vynoril ten krásny pocit…"ÁNO, to sú moje šaty!"

Nádherné fotky máte aj vo vode. Ako prebiehalo toto fotenie? Povedala by som to asi takto: Foto by Fero Kollár a Video by Miro Orbán a nálada by Fero a Miro. Je to úžasná dvojka a veľkí profíci. Pri nich sa človek nemôže nesmiať! Vôbec som ich predtým nepoznala, ale od začiatku som mala pocit, ako keby sme sa už dávno poznali.

Fotenie bolo perfektné, spontánne, zábavné, veľa sme sa nasmiali. Prišli sme oblečení v šatách a v saku, a cestou domov sme v aute sedeli v mokrom spodnom prádle a v zelených plachtách. V duchu stále trochu závidím párom, ktorí s nimi môžu spolupracovať.

Aké boli tvoje pocity v svadobný deň? A aké sú teraz, keď si naň spätne spomínaš? Malý november sa rozhodol nasťahovať do horúceho júla, a to práve v náš svadobný deň. Keď som ráno o siedmej odtiahla závesy na hotelovej izbe, neverila som vlastným očiam… Lialo ako z krhle, fučal vietor a bola zima ako v ruskom filme. Bola som z toho veľmi smutná, keďže aj obrad aj oslava mala byť vonku. Potom som sa zatvorila do kúpeľne, pustila si horúcu sprchu a povedala si, že máme len týchto 24 hodín, len tento jediný deň a že musím byt vďačná. Tento deň je náš, takýto sme dostali a je len na nás, aký z neho spravíme.

Potom nabehol tím profesionálov, moje družičky, všetci ma upokojovali, rozveseľovali a nalievali šampanské a ja som zabudla na počasie. Ľadové drinky, vejáriky a slnečníky vymenili dáždniky, svetríky a gumáky. Akoby zázrakom pred obradom prestalo pršať, bleskovou rýchlosťou sa vynášali stoličky, postavila sa slavobrána a obrad sa mohol začať. Petrov kamarát nám hral na gitare a keď som kráčala dole schodmi a videla našich najlepších, najmilších kamarátov, rodinu a môjho Peťa, ako bojuje so slzami, boli to pre mňa tie najsilnejšie momenty. Počas obradu trochu popŕchalo, čo mne v tom adrenalíne vôbec neprekážalo. Naopak, mne sa páčil, bol to jemný, romantický dážď.

Zbytok večera bol úžasný, všetci sa bavili a tešili s nami. Ja som po večeri tanečný parket do rána ani neopustila. Zopakovala by som si to aj stokrát. Svadba bola krásnym oživením nášho dlhoročného vzťahu a pripomenula mi, koľko skvelých ľudí máme okolo seba.