Problém vo vzťahu

pocahonntas moj priatel je dobry a pozorny ale niektore veci v nasom vztahu mi prekazaju a som z toho potom rozladena...napriklad ze fajci a ja to neznasam a nic s tym nerobi (kedysi sa "pokusal" prestat ale nic to nebolo platne dokonca fajcil a predomnou sa robil ze nie), dalej nie je "aktivny" v pracovnom zivote, mam pocit, ze sa o rodinu nebude vediet postarat (ked raz bude), pracu ma len ako keby nebol taky akcny a cielavedomy, ze by chcel stale stupat vyssie...a taktiez sa neviem uvolnit v spolocnosti jeho rodiny, neviem o com sa s nimi rozrpavat, taktiez citim isty odstup zo strany otca a brata, chodime spolu uz par rokov ale stale mi u nich chyba pocit "rodinneho tepla", su taki odmerani a tiez mam problem pri rodinnych oslavach (a casto aj pri obycajnych navstevach)ze sa rozpravaju po rusky (kedze su rusi)a ja nic nerozumiem, obcas ked si uvedomia tak zacu aj po slovensky ale vacsinou im nerozumiem...priatel sa potom pyta preco som ticho, preco sa s nimi nerozpravam preco sa nezabavam..no ale da sa to? ked im nerozumiem a aj ked po chvili zacnu hovorit po slovenky, uz som uplne mimo a ani sa mi nechce zapajat do rozhovoru, lenze priatel to nejak nechape...este mi vadi, ze vsetko berie vazne, nezasmeje sa na nejakej blbosti len tak, zda sa ze nemame ani podobny zmysel pre humor ale mne to chyba...a casto sa dotahujeme za blbosti, ja by som to ani tak neriesila ale on chce stale rozpytvavat moj uskrn v tvari, moj ton, nejake slovo alebo vetu co som povedala, ze preco som to povedala co mi je atd.....vobec to nevie brat z nadhladu a zasmiat sa na tom, on to radsej bude nasilu rozpytvavat az z toho vnikne sarvatka...uz ma to niekedy fakt nebavi a aj preto, ze sme skoro stale len my dvaja a nejdeme sa nikam bavit, aj ked mu hovorim ze by som rada sla do spolocnosti (nie k rusom) a normalne by som sa chcela zabavit tak nic uz mam asi ponorku neviem....ale mam aj pozitiva a to ze je galantny, je dobra dusa, dobry k detom, spolocne si varime, aj vie upratat ked ho o nieco poprosim tak to spravi.....len tiez mam niekedy pocit ze je ako dieta..ze mu treba veci hovorit aby sa spravili...priatel mi hovori ze ma lubi aj ja jeho lubim ale niekedy uz si ani nie som ista, ci k sebe vobec pasujeme a ci nam to vydrzi, neviem co mam robit, ci sa s im rozist alebo dufat v lepsiu buducnost.....priatel hovori, ze vsetko bude lepsie a moc si veci beriem....co myslite keby ste boli na mojom mieste?