Jeej aké pekné príbehy:)aj ja sa pridávam,my sme sa s priateľom tak trochu rozprávali o zásnubach,ale som mu povedala, že ja to nechcem vedieť kedy to bude,že chcem prekvapko a romantiku a ešte som mu tak trochu naznačila aky sa mi páči prsten,no a keď sme mali v máji naše 3 ročné výročie tak sme sa dohodli ,že pojdeme na večeru,tak v sobotu sme sa dohodli ,že kedy čo a ako a priateľ sa ma začal pýtať ,že čo si oblečiem,že aj on sa nejak slušne oblečie(myslim tým košeľu a tak,inač nosí športové veci)a vtedy som začala mať nejaký tušák,že niečo sa deje,tak prišiel pre mňa a doniesol mi veľkú kyticu a ten môj tušák sa zväčšoval,ale tvrdil mi ,že to len tak mi doniesol, ako vždy na výročie:)tak sme sadli do auta smerovali do mesta, ale zrazu odbočil inde a ja že kde ideme a priateľ si robil srandu ,že ma ide uniesť do lesa a tam ma necha,tak sme išli autom išli a až keď sme smerovali smerom k Spišskému hradu (bývam asi tak 25 km od hradu)tak už som úplne tušila ,že budem požiadana o ruku,ale keď sme došli ku hradu spustil sa taký lejak,tak sme sedeli v aute otočili sa a šli preč na večeru a ja som stále čakala ,že čo bude. Dali sme si večeru a išli k priateľovi a ja som stále rozmýšľala a myslela som si ,že tak asi nič nebudem mať snubáčik na ruke, ale potom to prišlo priateľ si kľakol a požiadal ma o ruku a ja som plkala štastím. Trochu ma potom mrzelo ,že sa to neudialo na hrade mohlo to byť oveľa oveľa romantickejšie ,ale dôležité je že sa ľúbime.:)