Zmena mena

Už dlhé roky mám pravidelný zvyk. Po práci sadnem do auta, naštartujem a zavolám mojej mame. A od oznámenia svadby je to rozhovor presne podľa šablóny. Spýtame sa ako sa máme, či sme všetci zdraví a prejdeme na otázky, ktoré sa denne opakujú cez kopirák. Poznáte to.  Čo  je nové v prípravách? Prišli boty? Kedy budú obrúčky? A tak ďalej.  A keďže touto rovnakou skúškou prechádzam každý deň, v odpovediach som dokonalá.

Minulý týždeň ma však moja mama dostala. Odpovedala som opäť s istotu nášho premiéra až prišla neočakávaná podpásovka: “Prečo si nenecháš svoje meno?” Aby bolo jasné, s touto otázkou som sa stretla už milión krát a mám ju dokonale zvládnutú. Ľudia sa ma však pýtali , ČI si nechám svoje meno a moja odpoveď bolo vždy pohotové NIE. Nikdy ma však nenapadlo zamýšľať sa nad tým PREČO.  Doma mi k tomu pridal aj môj priateľ, ktorý s absolútnym presvedčením povedal, že on by si zmenu mena nedokázal predstaviť. Tak prečo ja bez zaváhania áno? Prečo necítim divný pocit, že už čoskoro zmením svoju identitu? Nie som dosť hrdá na svoje meno? Nie som dosť hrdá na svoju rodinu? Nevadí mi, že som predposledná žena rodu a vymreme po praslici?  Asi zruším svadbu!  Dobre, dobre, uznávam, že táto posledná myšlienka ma nenapadla pri mene, ale pri zháňaní smotanových lodičiek.

A tak som začala silno rozmýšľať a došla som na to! Ženy majú totiž zmenu mena geneticky zakódovanú a od detstva do hlavinky vtĺkanú. Už veľmi skoro malé dievčatko pochopí, že jej mama aj babička sa volali za slobodna ináč a je to absolútne prirodzené.  O rok neskôr začne to isté dievčatko snívať s prvou Barbínou o veľkej bielej svadbe. Akurát je vtedy ešte presvedčená, že si vezme Ferka z pieskoviska, čo je asi dobre, lebo keby vedela koľko Ferkov jej ešte v živote pokazí náladu, asi sa zriekne dospelosti.  Keď je z nej veľké dievča, kamarátky z ulice sa začnú vydávať a všetky poslušne vymenia občianske preukazy. Až pokým príde jej svadobný deň a ani na milisekundu ju nenapadne, že si nechá svoje meno. A to ma ukľudnilo. Státisíce žien predo mnou spravili to isté a žili si nádherný manželský život, tak prečo nie ja?

Zistila som však, že aj v tomto prípade platí, že výnimka potvrdzuje pravidlo. Spolužiak zo strednej školy našiel ženu života, požiadal ju o ruku a na naše veľké prekvapenie si zmenil meno. Mal na to svoje dôvody a zvládol to so vztýčenou hlavou. A s odstupom času musím potvrdiť, že mu to dokonca nijako neublížilo ani ho nepotupilo pred kamarátmi z krčmy, práve naopak.

Aj keď som sa so zmenou mena už vyrovnala, musím uznať, že sú prípady, kedy by som na to neprístúpila. S priateľom nás pri umývaní zubov napadlo hneď niekoľko. Pamätáte si na famózneho nemeckého šprintéra s menom Manfréd K***t, ktorý patril medzi najúspešnejších na svete? Poznáte českého hokejistu (a celkom fešáka) s menom Jiří Je**vý ? Zmeníte si meno ak sa váš snúbenec volá Jozef Chlpatý alebo Milan Pazucha? Musím sa priznať, že ja by som za svoje meno asi odvážne bojovala, aj keby som mala ostať slobodná.

Našťastie to tak nie je. A preto ma po viac ako 32 rokoch čaká zásadná zmena. Na schránke, na internete, odstojím si radu na úradoch, napíšem do všetkých bánk, poisťovní, kolegom, lekárom, policajtom a keď bude treba aj na úrad vlády. Až sa jedno ráno zobudím a bude to tá najprirodzenejšia vec pod slnkom a vedľa mňa bude ležať môj skvelý manžel. A viete, že už sa na to teším milé dámy?  Už len 5 dní!

>>> http://www.mojasvadba.sk/fotoblog/nostress/clanok/svadba-v-utajeni/

>>>  http://www.mojasvadba.sk/fotoblog/nostress/clanok/a-kravu-uz-mate/