Môjho Borka som spoznala pred 8 rokmi vďaka jednej chatovej webstránke na internete, ktorú pozná hádam každý na Slovensku. Napriek tomu, že v priebehu rokov sme prežili rôzne menej i viac bolestivé vzťahy, my dvaja sme pre mňa z “nadpozemských príčin“ ostávali stále v kontakte a z času na čas sme sa jeden druhému posťažovali o tom aké sú veci vo vzťahoch ťažké a tak... V jeden podobný depkový večer, sme sa rozhodli si želať navzájom tých najlepších partnerov pre nás. V tú noc sme sa jeden za druhého modlili a priali sme si aby „Ten hore čo o nás aj tak všetko vie a ľúbi nás“ nejako zasiahol a zmenil to konečne k lepšiemu. V jednej sekunde tej modlitby ma aj zábleskom napadlo, že čo ak „ten pravý pre mňa“ je práve Boris, ale keďže som o jeho vzťahoch a o ňom vedela až príliš veľa, chytro som túto myšlienku zahnala. Hneď na druhý deň sme sa ja aj Borko zoznámili s partnermi o ktorých sme si samozrejme naivne mysleli, že to už musia byť “tí praví“! V tom čase som zároveň prežívala i to najťažšie obdobie, pretože z môjho života odchádzal niekto veľmi vzácny. Môj ocino. Po dva a pol mesiaci neutíchajúceho kašľu a rôznych nepravých diagnóz mu z ničoho nič diagnostikovali akútnu leukémiu a on zomrel. V čase keď sme sa s ním lúčili a zároveň sa mu snažili uľaviť v jeho bolestiach aspoň svojou prítomnosťou som zistila, že „ten skoro dokonalý partner“ vtedy po mojom boku, nie je ani zďaleka taký „pravý“ akoby sa zdalo. A tak ako tento krátky vzťah prišiel, tak aj odišiel. V období keď ocino zomieral mi bol práve Borko cez smsky a internet veľkou oporou a zblížili sme sa ešte viac. I on spoznal dievča, ktoré sa za krátky čas ukázalo ako nie veľmi „pravé na skutočný vzťah“ a i on zažil rozchod. No a tak sme sa jedného krásneho večera znova ubolení sťažovali jeden druhému aký je ten život ťažký...až sme v rozhovore zistili, že sme zažili rozchod úplne rovnakým spôsobom a dokonca na tom istom mieste- na otvorení Seneckého leta. Mrazilo nás keď sme si uvedomili, že všetko malo neuveriteľne rovnaký scénar a tak Borko navrhol aby sme sa konečne naživo stretli. No a ja som po 8mich rokoch súhlasila. Stretli sme sa na Seneckých jazerách ako bojkot voči tomu, čo sme zažili s bývalými partnermi pri rozchode. Mne sa v prvom momente ako som Boriska uvidela doslova podlomili kolená a v duchu som si nadávala, že prečo som sa s ním ja „strelená“ nestretla skôr. Ale samozrejme som to celé uhrala, že sa nič nedeje a že ma jeho prítomnosť až tak strašne netankuje :) Ale on sa zaľúbil... Pýtate sa ako je to možné, že som odrazu pristúpila na to aby sme sa stretli? Skôr ako ocino zomrel ma prehováral aby som si s Borkom len tak vyšla, že veď keď sa už toľko poznáme nemôžme nič stratiť a o nič nejde. No a tak som ho poslúchla. Hneď po prvom rande sa Borko dozvedel, že plánujem ísť s partiou na dovolenku do Talianska a on sa rozhodol, že tiež chce ísť s nami. Bol to pre mňa šok, ale súhlasila som. No a tak sa môj princ ocitol na dovolenke mojich snov. Prvé dni tam boli ťažké. V mysli sa mi stále vyplavovali smutné spomienky na pohreb, na ocka i na všetko to smutné. No ako dni plynuli snažila som sa všímať si aj to pekné naokolo mňa a znova sa mi vracala radosť zo života. Jedného krásneho večera pri koktailovom drinku padla prvá pusa...a aby to nebolo len také obyčajné...v rovnakom momente v tom bare vybilo poistky, zhasli všetky svetlá a všetci naokolo kvôli tomu začali tlieskať a pískať...no a my...ako takí dvaja puberťáci sme len hľadeli jeden na druhého a mlčky sedeli. Bolo to celé ako z rozprávky, tak ako aj zostávajúce dni dovolenky. Po lete nastala zima a môj drahý Borko sa ma 23. decembra 2014 opýtal, či sa stanem jeho ženou. No a ja som so slzami šťastia súhlasila. Stalo sa to večer na mestskej veži v Trnave, za svetla vianočných svetielok a aby to bolo celé dokonalé, hrala z námestia naša obľúbená slaďákovina, ktorú nám Borko dal zahrať. Veľmi čarovný moment to bol veru. A ja som si uvedomila aký vzácny dar mám celý čas pri sebe a akým zázrakom sa dostal do môjho života. Veľmi som sa tešila na nastávajúce dni. Boli to tie najkrajšie Vianoce. Na prste sa mi trblietal prstienok a pred sebou som mala celý život po boku môjho drahého. Pol rok na to sa konala naša svadba a veru každý deň i tie ťažšie stáli s mojim Borkom za to...ale o tom...a aj to ako očakávame naše malé prekvapko, čo mi deň za dňom rastie v brušku vám napíšem nabudúce. Chcela by som týmto blogom povzbudiť každú z nás, aby sme neprestali veriť, že LÁSKA JE SKUTOČNE JEDINÁ HODNOTA, KTORÁ STOJÍ ZA TO! Prajem ešte krásny víkend... :)